Pestrý a naplnený život Rudolfa Kmeťa alebo aj „recept“ na život v prítomnom okamihu. Aj tak by sa mohla volať výstava, ktorú sme pre Vás pripravili v priestore Galérie Kolomana Sokola. Zbierka fotografií, ktoré nás „vrátia do minulosti“ je zostavená z daru, ktorý Liptovská galéria P. M. Bohúňa získala do svojej správy v rozmedzí rokov 2022 - 2023. Vďaka veľkorysosti Pavla Kmeťa, syna Rudolfa Kmeťa sa naša archívna zbierka rozšírila o 673 veľmi zachovalých negatívov vo formáte 6x6 cm a 271 fotografií z pozostalosti autora. Teoretik fotografie Ľudovít Hlaváč označil Rudolfa Kmeťa za „markantnú“ postavu fotografie podtatranského regiónu v období 40. a 50. rokov minulého storočia.

Pre Mikulášanov majú tieto fotografie aj dokumentačný charakter, nesú správu o tom, ako vypadal Háj Nicovô v čase jeho výstavby. Môžeme sa „prejsť“ Rohonciho záhradou, ktorá má dnes úplne iný charakter a využitie, alebo Parkom Márie Rázusovej–Martákovej, či doslova preniesť v čase na Námestie osloboditeľov s elegantne odetými ľuďmi vo svetlých baloniakoch. V zbierke darovaných snímok dominujú krajinárske fotografie, živá fotografia, ktorá dokumentuje dianie na Liptove a niekoľko portrétov. Fotopuškou sa mu podarilo zachytiť tajomníka komunistickej strany bývalého Sovietskeho zväzu Nikitu Sergejeviča Chruščova s československým prezidentom Antonínom Novotným v Štrbe (1961). Sochára Alfonza Gromu pri tvorbe busty poetky Jolany Trombauerovej (socha je prítomná na výstave aj fyzicky, zapožičaná zo súkromnej zbierky). V celej šírke  námetov sa odráža život fotografa organizátora, letca a pracovníka Baťových závodov - Rudolfa Kmeťa (19.7.1912 Bobrovček - 21.03.2014 Liptovský Mikuláš).

Rudolf Kmeť bol pracovníkom n. P. Tatrasvit vo Svite, v roku 1949 založil s piešťanským fotografom Eugenom Jurisom fotografický krúžok pri ZK ROH. V roku 1952 sa vrátil žiť do Liptovského Mikuláša. V tomto období bol nedobrovoľne do Liptovskej Ondrašovej vysťahovaný z Bratislavy aj M. Martinček. Keď dovŕšil M. Martinček 48 rokov, ich cesty sa na čas stretli (1961). Rudolf Kmeť mu bol nápomocný pri jeho prvých fotografických pokusoch, vzdelával ho najmä po stránke fotografickej techniky a práce s fotoaparátom. V niektorých fotografiách sa obaja autori stretávajú v námetoch (zábery zo škôlky, ľudia pri práci, dokument o Háji Nicovô), no ich pojítkom je najmä miesto, kde tvoria a zaznamenávajú príbeh, každý z nich na základe svojich skúseností, ovplyvnený vlastným prežívaním života a nazeraním naň. Martinček sa pripojil k tradícii sociálnej fotografie, ktorá sa u nás výraznejšie formovala od 30. rokov 20. storočia. Rudolf Kmeť bol celým svojím srdcom svetobežník, človek plný energie a svoj potenciál využíval najmä vo fotografii „všedného dňa“ a v krajinárskej fotografii.

Rudolf Kmeť v roku 1952 založil a viedol v Liptovskom Mikuláši fotoskupinu pri Závodoch 1. mája. O rok na to založil a istý čas viedol fotografický krúžok pri dome osvety a v roku 1953 sa stal profesionálnym fotografom vo Fotoslužbe Liptovský Mikuláš.

Fotografie na výstave sú rôzneho datovania, dominujú 40. a 50. roky, ale sú tu aj snímky zo 60. a 70. rokov. Niektoré fotografie sú bez názvu a datovania, iné majú len symbolický názov „Návrat“ či „Radosť“, divák sa môže zapojiť do procesu odkrývania a navrhnúť fotografiám meno, participovať na minulosti a zároveň na budúcnosti. Časť z týchto fotografií by sme chceli časom preradiť do zbierkového fondu galérie, lebo spĺňajú kvality umeleckých a dokumentárnych fotografií.

Na výstave sú zastúpené aj tzv. snímky na objednávky, ktoré mali umením budovať socializmus, slovami Rudolfa Kmeťa: „Pracoval som v mikulášskom komunále... Fotografoval som na straníckych schôdzkach, prvé máje, brigády, pracovníčky pri strojoch v textilke, lekárov pri mikroskopoch, či iných zdravotníckych prístrojoch. Strana (rozumej komunistická) ich výrobu dotovala, ale ja som to nazýval lopatizmom,“ nad fotografiami tohto typu sa len pousmial. (Z rozhovoru: 31.7.2007/ MY Liptov, s. 7)

Po toľkých rokoch snímky tohto typu nadobúdajú úplne iný charakter, sú dokladom doby, nesú odtlačok daného obdobia, je to zachytený okamih, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Bez miery času je prítomnosť a minulosť akoby stále prítomná a prelína sa do dnešných dní a NÁVRAT DO MINULOSTI je nutný, pre zachovanie kontinuity a pochopenie dneška.

Barbora Vyšňanová