Ružomberský sochár Rastislav Biarinec sa na slovenskej sochárskej scéne pohybuje už viac než tri desiatky rokov tak trochu mimo jej hlavné trajektórie - zastupuje však sústredenú polohu, ktorú možno charakterizovať ako materiálovú a gestickú. Materiálovú preto, lebo výraz každého diela závisí od použitia a priznania stavebných častí v ich prirodzenom tvare alebo stave: v našom prípade ide o drevo a kov. Zároveň je každá autorova inštalácia či prostredie určitým ekologickým (moralistickým) gestom, zloženým síce z mnohých komponentov, ale napriek multiplikácii jednotlivých prvkov ide vždy o jedno kompaktné vyjadrenie: v našom prípade monumentálne.

Autor sa podobne ako jeho spolužiaci dlhodobo hlási k napĺňaniu tradícií sochárskej školy profesora Juraja Meliša na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, čo je na slovenské pomery zriedkavé. (Porovnatelný je azda iba príklad afiliácie Skupiny A-R k svojmu učiteľovi Rudolfovi Filovi.) Melišovi absolventi dokonca vo forme pocty po niekoľko rokov organizovali pravidelné sochárske sympóziá. Udržiavajú tým v povedomí nielen tradíciu ozaj jedinečného a nekonvenčného ateliéru, ale zároveň tým deklarujú vôľu nepodliehať dočasným trendom - práve takýto umelecký svetonázor totiž zastával aj ich tútor. V ich spoločnej filozofii socha predstavuje hmotný, čiastočne trvácny, no nevyhnutne tiež pominuteľný objekt zrovnoprávňujúci použitie rôznych materiálov v kombinácii s nájdenými a dadaisticky poetizovanými predmetmi, ktoré spravidla odkazujú na (ničivý) konzum, či pop kultúru, ktorá tento konzum (rovnako ničivo) tematizuje. V príprave alebo zostavení diela vždy zohráva špecifickú rolu odkaz na plynutie času, pričom moralizovanie, ktoré z tohto logicky vyplýva, sa dokáže dobre maskovať za humor (a naopak).

Liptovské hole predstavujú v Biarincovej tvorbe tému, ku ktorej sa opakovane vracia. Aj na dvoch predchádzajúcich kolektívnych výstavách v našej galérii (spolok ROZETA v roku 2023 a 4. Trienále portrétu v roku 2024) participoval dielami viažúcimi sa práve k problematike hôr. Kmene stromov používaných na rýchlu produkciu dreva geograficky pochádzajú z jedného miesta a v aktuálnej galerijnej inštalácii sú zostavené do podoby priestorovej kresby, evokujúcej dlhšie pôsobenie vetra (a teda už spomínaný čas). Prostredie má symetrickú stavebnú konštrukciu, presné aranžovanie je opakom (prírodnej) improvizácie. Vnímam to aj ako nostalgický odkaz na veľmi pôsobivú, no dnes už len zriedka sa objavujúcu podobu sochy a objektu, akú si pamätáme z 90. rokov 20. storočia. Súčasťou tohto odkazu je aj vôňa, ktorou inštalácia disponuje ako pridanou hodnotou - pôsobenie na viac zmyslov súčasne podporuje (možno nezamýšľanú) meditatívnu povahu diela. Jeho kresebná dynamika totiž na jednej strane naznačuje všadeprítomný pohyb, no zároveň v dnešnej kultúre prepiatej vizuálnej dynamiky, vytváranej rýchlou a krátko trvajúcou informáciou, je ocitnutie sa uprostred zhmotnenia akokoľvek akčnej kresby v priestore vlastne vítaným zastavením.

Zaujímavou stránkou inštalácie Liptovské hole je dôsledná opozícia voči akémukoľvek komerčnému uplatneniu - je príliš rozsiahla a tým neskladná, už počas trvania výstavy očakávame určitú mieru degradácie prírodných častí. Jej zánik (tu, alebo počas niektorej z repríz) možno na prvý pohľad nemusíme považovať za dôležitý. Monumentalita dočasného je však spoločný menovateľ, ktorý môžeme považovať za významný znak štýlu celej Biarincovej tvorby.

Richard Gregor