Výstavný projekt Nové realizmy, pripravený pre Liptovskú galériu Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a Východoslovenskú galériu v Košiciach, vychádza z rovnomenného výskumného projektu medzinárodného tímu bádateľov a následnej výstavy v Galerii hlavního města Prahy. Poskytuje prehľad moderných realistických prístupov, ktoré sa rozvíjali na československej výtvarnej scéne v rokoch 1918–1945. Moderné realistické prístupy nepopisujú skutočnosť mechanicky, ale sofistikovane reflektujú jej podoby. V centre pozornosti nie je len ruch veľkomesta a emancipácia žien, ale aj práca, zábava a každodenné strasti, zátišia a krajina. Košická výstava sa viac zameriava na portrét a život človeka, najmä v mestskom prostredí, zatiaľ čo prezentácia v Liptovskom Mikuláši sa sústreďuje najmä na fotografiu a film – v týchto médiách spôsoby zobrazovania každodenných vecí, práce a reklamy. Spolu vytvárajú ucelený obraz, ktorý dopĺňa doterajšie poznatky o modernom umení v českých krajinách a na Slovensku.

Súhrnným pojmom pre fotografiu v tomto období bola „nová fotografia“. Vo všeobecnosti ju možno charakterizovať ako médium, ktoré sa chcelo podieľať na progresívnom spoločenskom vývoji. Rozpätie medzi avantgardným experimentovaním a konkrétnym, nemanipulovaným pohľadom na svet vytvára široké pole rôznych prístupov, pričom „realizmus“ je (zdanlivo) vtkaný do samotnej podstaty fotografie. Avšak aj tu je vzťah medzi videným, fotografovaným a prezentovaným veľmi nejednoznačný.

V rámci československého umenia prejavy moderného realizmu korešpondovali najmä so súdobými tendenciami na nemeckej, talianskej, holandskej či americkej scéne vznikajúcimi v 20. rokoch 20. storočia, pričom v centre pozornosti stála nová vecnosť. Tú v polovici 20. rokov 20. storočia definovali nemecký kurátor Gustav Friedrich Hartlaub a teoretik Franz Roh v maliarstve a o niekoľko rokov neskôr aj vo fotografii ako snahu o objektívne zobrazenie skutočnosti. Od začiatku zahŕňala ideologicky nezlučiteľnú polaritu pomyselného pravého a ľavého krídla za použití identických formálnych prostriedkov.

V duchu myšlienky nového človeka sa „nový realizmus“ snažil stať moderným interpretačným prístupom, ktorý by umenie priblížil ľuďom. Vykazoval početné prepojenia s médiami, ktoré v skutočnosti naozaj prekonali elitársky charakter umenia a prostredníctvom fotografie a filmu sa stali nástrojmi masovej komunikácie. Umenie videnia bolo citlivé na aktuálne podnety. Proces vývoja moderného realizmu vo výtvarnom umení sa nezastavil, stále sa mení.

Fotografie v Nových realizmoch

V kontexte moderných realizmov vnímame fotografiu ako médium, ktoré zásadne zmenilo súčasné výtvarné umenie a vizualitu všeobecne. A to aj napriek tomu, že dobové používanie slov „realizmus“ a „realistický“ v kontexte medzivojnovej fotografie bolo odlišné od iných výtvarných umení. Ak je predpokladom tejto výstavy, že nové realizmy sa od predchádzajúcich realizmov s mimetickými ambíciami líšia svojím zámerom interpretovať realitu, potom pre fotografiu, ktorá má mimetické zobrazenie zakotvené v samotnom svojom základe, znamená pojem realizmus po roku 1918 návrat k pôvodnému charakteru fotografie, ktorým bolo zobrazovať realitu ako pôvodnú a neskreslenú. Súhrnným termínom, ktorý sa používa na charakteristiku fotografie v medzivojnovom období, je tzv. nová fotografia, ktorá má s moderným realizmom spoločnú orientáciu na moderný život.

Pre fotografiu a film ako médiá a predmety skúmania sú 20. a 30. roky 20. storočia mimoriadne dôležitým obdobím. Fotografia prestala byť definitívnym zázrakom 19. storočia a najmä po prvej svetovej vojne sa stala bežným nástrojom v rôznych oblastiach ľudskej činnosti, radikálne vstúpila do verejného priestoru vďaka ilustrovaným časopisom a bola nezameniteľným spolutvorcom videnia a chápania sveta a životného štýlu všetkých vrstiev obyvateľstva.

Podľa účastníkov avantgardy 20. rokov 20. storočia sa fotografia mala stať nositeľkou nového umenia, či skôr nového estetického cítenia - vďaka rozšíreniu lacnejšej fotografickej techniky sa však dostala do rúk všetkých spoločenských vrstiev, ktoré na ňu preniesli „svoju“ estetiku. Fotografia tak môže súčasne reprezentovať najpokrokovejšiu stránku spoločnosti, ktorú predstavujú snímky zobrazujúce plne mechanizované moderné továrne, populárne miesta na trávenie voľného času alebo avantgardné fotomontáže a koláže, ale aj tú najkonzervatívnejšiu, ktorá vo fotografických obrazoch kodifikuje hodnotový systém jednotlivcov a celých spoločenských tried, najmä buržoáznej („meštiackej“) spoločnosti. Naznačuje to aj táto výstava, kde na jednej strane stojí pokojné idylické zobrazenie bezpečného domáceho sveta, spojené s reklamou ako nástrojom manipulácie potrieb a túžob, niekde uprostred práca ako pozitívny prejav ľudského života, a na druhej strane zobrazenie sociálnej nerovnosti.

Tak ako je prúd povojnového umenia široký s mnohými rôznymi myšlienkovými smermi, tak je aj tzv. nová fotografia diferencovaným prúdom, ktorého spoločným menovateľom je radikálny rozchod s umeleckou fotografiou a zároveň chápanie fotografie (a filmu) ako stelesnenia moderného života.