SCROLL DOWN FOR ENGLISH

Starogrécky výraz Prosópon pôvodne znamená nielen tvár, ale aj masku, rolu, prestrojenie a, podobne ako latinský výraz “persona”, osobnosť, ktorá sa podieľa na početných fiktívnych príbehoch. Skupinová výstava Prosópon spochybňuje univerzálnosť zobrazenia tváre – témy, ktorá sa dnes nachádza v oblasti kultúrnych dejín a kognitívnych vied – tým, že prináša nové kritické perspektívy a v neposlednom rade sa snaží navodiť úsmev vo výstavnom priestore. V kontexte súčasného umenia je portrét tradíciou, kde sa umelecké, etické a fenomenologické otázky prelínajú vysoko sebareflexívnym spôsobom. V súlade s tým sa výstava vníma ako jemný zásah do stálej expozície autora, po ktorom je galéria Petra Michala Bohúňa pomenovaná, ako intervencia do jeho biedermeierovského portrétneho kabinetu. Dve a pol miestnosti a okolité chodby poskytujú priestor pre diela šiestich umelcov.

Ákos Birkás mal začiatkom 90. rokov 20. storočia v Bratislave veľkú výstavu s názvom Hlavy. Tu je prezentovaný výber významných diel z jeho dnes už uzavretej tvorby. Ide o výber z diela, ktoré súčasne obnovovalo aj dekonštruovalo portrétnu maľbu – od abstraktných oválov po plagátové realistické maľby, od diel založených na tlačových fotografiách až po neskoré obrazy, ktoré reprezentujú kultúrnu angažovanosť a základné váhanie v medziľudských vzťahoch.

Séria fotografií a video Anny Fabricius zásadne skúma dvojitú hru spontánnosti a inscenácie. Účastníci zobrazujú samých seba, rozprávajú svoje individuálne, no typické príbehy. Katalóg každodenných pracovných pohybov a foriem nadobúda konečnú podobu na základe abstraktných, odcudzujúcich, umeleckých úvah.

Takmer klasicky virtuózne, antikou inšpirované naratívne autoportréty Patricie Kaliczkej využívajú efekt zhusťovania času a priestoru a narúšajú binárne rodové roly, sústredené okolo otázok autoportrétu, sebareflexie a sebapoznania.

Lotti Brockmannovej  Stolen Statues (Licked) pozostáva z nadrozmerných lízaniek vyrobených z odtlačkov úst a nosa slávnych mužských sôch na verejných priestranstvách Viedne. Tieto sochy, navrhnuté tak, aby sa dali bozkávať a lízať, sa časom deformujú v dôsledku priameho kontaktu s návštevníkmi a tiež prostredníctvom izbovej teploty – topia sa, kvapkajú a deformujú.

Video Michaela Heindla v guerillovom štýle Hard Headed Harmony ukazuje dutú hlavu reprezentatívnych sôch v londýnskych verejných parkoch, ale slúži aj ako vtipné memento márnosti umeleckého úsilia.

Hodinová videoinštalácia v telocvični Martty Tuomaalovej najdôkladnejšie spochybňuje tradičnú pasívnu úlohu diváka. Táto univerzálna kritika kapitalizmu od fínskeho umelca skúma naliehavé globálne problémy v lokálnom kontexte, vrátane nezamestnanosti, neistých pracovných podmienok a zvyšujúcej sa rodovej nerovnosti – s využitím celého arzenálu paródie.

Výstava tak ponúka jednoduchý, ale dôležitý pohľad na to, že tvár je vždy tvárou toho druhého.

 

Krisztián Kukla

 

ENGLISH:

The ancient Greek term Prosópon originally means not just a face but also a mask, role, disguise, and, similar to the Latin persona, a personality that participates in numerous fictional stories. The group exhibition Prosópon questions the universality of the face-representation — a topic now within the realms of cultural history and cognitive sciences — by introducing new critical perspectives and, not least, by trying to bring a smile to the exhibition space. In the context of contemporary art, the portrait is a tradition where artistic, ethical, and phenomenological questions intersect in a highly self-reflective manner. Accordingly, the exhibition views itself as a subtle intervention in the permanent exhibition of Peter Michal Bohúň, the gallery's namesake, and his Biedermeier portrait cabinet. The two and a half rooms and surrounding hallways provide space for the works of six artists.

Ákos Birkás had a major exhibition in Bratislava in the early 1990s titled "Heads." Here, a selection of significant works from his now-closed oeuvre — one that simultaneously renewed and deconstructed portrait painting — is presented: from abstract ovals to poster-like realistic paintings, from works based on press photos to late paintings that represent the culture of engagement and the underlying hesitations in interpersonal relationships.

Anna Fabricius's photo series and video fundamentally explore the dual play of spontaneity and staging. The participants portray themselves, telling their individual yet typical stories. The catalog of everyday work movements and forms takes its final shape based on abstract, alienating, artistic considerations.

Patricia Kaliczka's almost classically virtuosic, antique-inspired, narrative self-portraits use the effect of condensing time and space and disrupting binary gender roles, centered around the questions of self-portraiture, self-reflection, and self-knowledge.

Lotti Brockmann's Stolen Statues (Licked) consists of oversized lollipops made from impressions of the mouths and noses of famous male statues in Vienna's public spaces. These statues, designed to be kissable and lickable, deform over time due to direct contact with visitors and room temperature—melting, dripping, and distorting.

Michael Heindl's guerrilla-style video, Hard Headed Harmony, showcases the hollow-headedness of representative statues in London's public parks, but it also serves as a witty memento of the futility of artistic efforts.

Martta Tuomaala's hour-long gym video installation most thoroughly challenges the traditional, passive role of the viewer. This universal critique of capitalism by the Finnish artist examines pressing global issues in a local context, including unemployment, precarious working conditions, and increasing gender-based inequality — using the full arsenal of parody.

The exhibition thus offers the simple but important insight that the face is always the face of the other.

 

Krisztián Kukla