SCROLL DOWN FOR ENGLISH

Medzinárodná komisia 3. Trienále portrétu, určila v rámci otvorenej výzvy v roku 2021 dvoch laureátov - slovenskú maliarku Martinu Mäsiarovú (*1991) a českého vizuálneho umelca a aktivistu Lukáša Houdka (*1984). Ich spoločnou prezentáciou nadväzujeme na tradíciu, v rámci ktorej sa napríklad v roku 1988 konala samostatná výstava historicky prvého víťaza trienále, vynikajúceho (foto-)realistického maliara Jozefa Srnu (1930-1992), ktorého diela sa vďaka tomu dostali do zbierky Liptovskej galérie. V aktuálnej výstave sa síce jedná o dve úplne samostatné kolekcie, prepája ich však decentná konceptualizácia, náladová práca s priestorom a v priestore, ako aj určitá efemérnosť prejavu, ktorá odkazuje k väčšiemu, konkrétnejšiemu či monumentálnejšiemu celku (príbehu).

Mäsiarovej tvorba sa prakticky v každom jednom diele viaže k reálnemu alebo fiktívnemu dejovému rámcu, z ktorého nám ponúka veľmi jemné nebadané (niekedy až voľným okom ťažko postrehnuteľné) stopy. Tieto stopy môžu mať podobu kresby, fotografie, vizuálnej poézie, textového odkazu, alebo tiež performance. Ich prostredníctvom autorka sprístupňuje divákovi či participantovi subtílne nevýpravné situácie, ktoré sú značne odolné voči rýchlemu prozaickému čítaniu, na ktoré sme dnes zvyknutí. Naopak, podobne ako poézia, nútia nás v prvom rade detekovať typ svojej konkrétnej poetiky, naladiť sa naň, a až potom sa poddajú skutočnému čítaniu. Taká je aj Mäsiarovej aktuálna prezentácia - pozostáva z neveľkého množstva osobných kresieb či odkazov, ktoré prakticky neadjustuje, neohraničuje. Divák sa k nim dostáva do rovnakej blízkosti, ako samotná autorka, čím vzniká intímny kontakt, zahŕňajúci v sebe až riziko, že sa niečo poškodí. Na príklade tvorby Louise Bourgeois alebo Josepha Beuysa vieme, že drobné kresby či textové záznamy často tvoria pendant monumentálnejším dielam, ktoré buď politizujú, alebo naopak individualizujú či intimizujú. Mäsiarovej výstava ukazuje jej uvažovanie práve uprostred hľadania takéhoto jednotiaceho či vyúsťujúceho pendantu. Jej denníkové diela tvoria prirodzené tematické okruhy, zároveň sa však v jednotlivých poetikách necyklia, voľne sa preskupujú a je zrejmé, že v rámci svojej “básnickej zbierky” sú otvorené pokračovaniu ktorýmkoľvek smerom.

Keď Houdek v roku 2015 chystal prezentované dielo na výstavu Between Democracies, ktorú sme spolu s ďalšími kolegami kurátorovali pre Constitutional Hill v Johannesburgu, bola ešte mystifikácia iba mystifikáciou. Fiktívna intimita vťahu Mahátmu Gándhího a Hermanna Kallenbacha, o ktorej obrazovo-zvuková inštalácia pojednáva, sa pôvodne opierala najmä o archaický jazyk, ktorým obaja muži viedli vzájomnú korešpondenciu. Po deviatich rokoch však Houdkova inštalácia nadobudla úplne nový rozmer - schopnosť neurálneho čítania prebrať na seba hlas akejkoľvek osoby (v našom prípade je to Gándhí), a vôbec schopnosť umelej inteligencie vytvoriť Deepfake - posúva toto dielo z jeho genderovo aktivistickej polohy na hranu otázky o morálke a zodpovednosti v ľudskej kreativite. Houdek sa v celej svojej tvorbe pohybuje na rozmedzí faktov a fikcie, ktoré si navzájom dokážu slúžiť v rôznom garde - raz fakty napomáhajú vzniknúť fikcii, inokedy sa z (napríklad ironických, či vtipných) fabulácií zostavia nanajvýš hodnoverné skutočnosti. Je však vidno, ako sa táto, v niečom klasická kritická metóda, postupom času mení - jej kapacity sú dnes takmer neobmedzené, no naša ochota poddať sa do budúcna akejkoľvek kontroverzii, sa bude pravdepodobne zmenšovať.

Richard Gregor

ENGLISH:

The International Commission of the 3rd Portrait Triennial has determined two laureates within the framework of an open call in 2021 - Slovak painter Martina Mäsiarová (*1991) and Czech visual artist and activist Lukáš Houdek (*1984). By presenting them together, we continue the tradition, in which, for example, in 1988 there was a solo exhibition of the historically first winner of the Triennial, the exceptional (photo-)realist painter Jozef Srna (1930-1992), whose works were therefore included in the collection of The Peter Michal Bohúň Gallery In Liptov Region. Although the current exhibition consists from two completely separate collections, they are connected by a decent conceptualization, a moody work with space and in space, as well as a certain ephemerality of expression, which refers to a larger, more concrete or monumental whole (story).

In practically every single work, Mäsiarová's work is linked to a real or fictitious plot framework, from which she offers us very subtle unnoticed (sometimes hard to see with the naked eye) traces. These traces can take the form of a drawing, a photograph, visual poetry, a text link, or even a performance. Through them, the author makes subtly non-narrative situations accessible to the viewer or participant, which are quite resistant to the fast prose reading that we are used to today. On the contrary, like poetry, they first of all force us to detect the type of their specific poetics, tune in to it, and only then surrender to the actual reading. This is also Mäsiarová's current presentation - it consists of a small amount of personal drawings or references, which she practically does not adjust or limit. The viewer gets as close to them as the author herself, which creates an intimate contact, including the risk that something will be damaged. Using the example of the work of Louise Bourgeois or Joseph Beuys, we know that small drawings or textual records often form a counterpart to more monumental works that either politicize or, on the contrary, individualize or intimate. Mäsiarová's exhibition shows her thinking right in the middle of the search for such a unifying or resulting pendant. Her diary works form natural thematic circuits, but at the same time they do not cycle in individual poetics, they are freely rearranged, and it is obvious that within the framework of her "poetry collection" they are open to continuation in any direction.

In 2015, when Houdek was preparing the presented work for the exhibition Between Democracies, which he and other colleagues curated for Constitutional Hill in Johannesburg, the mystification was still only a mystification. The fictitious intimacy of the relationship between Mahátmá Gándhí and Hermann Kallenbach, which is discussed in the photo and video-sound installation, was originally based mainly on the archaic language in which the two men corresponded. After nine years, however, Houdek's installation has acquired a completely new dimension - the ability of neural reading to take on the voice of any person (in our case, it is Gándhí), and the ability of artificial intelligence to create a Deepfake in general - moves this work from its gender activist position to the edge of the question of morality and responsibility in human creativity. In all of his work, Houdek moves between facts and fiction, which can serve each other in different ways - sometimes facts help to create fiction, other times highly plausible facts are assembled from (for example, ironic or humorous) fabrications. However, it can be seen how this somewhat classical critical method is changing over time - its capacities are almost unlimited today, but our willingness to submit to any controversy in the future will probably decrease.

Richard Gregor