Každá doba je špecifická komunikáciou, jazykom a témami, ktoré sme schopní otvoriť. Aktuálny komunikačný obrat nie je spojený iba s vývinom digitálnych technológií, hoci na ich „chlad“ istým spôsobom reaguje a využíva ich ako platformu pre zdieľanie toho najhlbšieho v nás. Vychádza aj z potreby hovoriť o veciach, o ktorých vďaka anonymite a prepojenosti prostredníctvom online rozhraní vieme, že máme spoločné viacerí*é, než sme si mysleli. Dotýka sa potreby spojiť sa na medziľudskej úrovni, uznať medzigeneračné rozdiely vo vnímaní a riešení problémov, rôznych stresových životných situácií, rešpektovať a prijať našu rozdielnosť a inakosť.

Názov svojej samostatnej výstavy Prestávka pred búrkou si maliarka Alena Adamíková vypožičala od psychoanalytika Erika H. Eriksona. Erikson vo svojej psychosociálnej teórii vývinu prirovnáva obdobie puberty k búrke, no ako rozhodujúce obdobie opisuje čas, ktorý mu bezprostredne predchádza a kedy sa mladiství*é učia najrýchlejšie. Vstrebávajú a vyhraňujú sa nielen voči tomu, čo vidia doma, u rovesníctva, ale aj na sociálnych sieťach, ktorých algoritmickú záludnosť a dopamínovú návykovosť opisuje veľa výskumníkov*čok. Adamíková sa ako výtvarná pedagogička každodenne stretáva s mladými ľuďmi, ktorí si prechádzajú hľadaním vlastnej identity v záplave podnetov a v rámci rôznych rodinných zázemí a kolektívov, no zdá sa jej, že táto fáza dospievania ostáva na okraji záujmu či poznačená rôznymi stereotypnými stigmatizáciami.

V Prestávke pred búrkou Adamíková naďalej rozvíja svoj dlhodobý záujem o psychologizujúce portrétne zobrazenie mladých ľudí, tentokrát približujúcich sa veku tínedžerov*iek, ktorí*é sa v zrýchlenom tempe súčasnosti pripravujú na zaraďovanie sa do spoločnosti v neurčitom teréne medzi detstvom a dospelosťou. Predlohou pre jej portrétne zobrazenia sú skutoční mladí ľudia, s ktorými pracuje a ktorí jej dobrovoľne pózujú po vyučovaní. Zobrazuje ich na pozadí skalných útvarov a hôr, ktoré alegoricky dotvárajú komplikovaný terén dospievania, ktoré majú pred sebou.

Rôzne štylizácie zachytených portrétovaných prostredníctvom mimiky, gestiky, oblečenia, pózy a atribútov (vybraných objektov, ktoré hovoria o osobe, jej charaktere, zážitkoch či záľubách) poukazujú na potrebu vyjadriť vlastnú individualitu a zdôrazniť to, čo z našich skúseností ostáva vpísané do nášho tela. Zomknutie série dvanástich veľkoformátových obrazov v rámci kruhového usporiadania zas akcentuje potrebu jednotlivca patriť do väčšieho celku, spriazneného kolektívu či spoločnosti ako takej. Táto obkľučujúca kompozícia však zároveň podčiarkuje všadeprítomný nonstop dohľad (prostredníctvom širokým masám prístupných technológií), ktorý naplno zažívajú najmladšie generácie už od svojich prvých krokov natočených smartfónom a zdieľaných na internete.

Adamíkovej výrazný autorský rukopis, ale aj detaily ako založený oheň alebo obyčajné slúchadlá na počúvanie hudby sprostredkúvajú rôzne póly emočnej škály postáv zdanlivo uzavretých do seba, ich búrlivý vnútorný svet. Jeho priesaky sú citeľné cez viac či menej artikulované (seba)vyjadrenie, niekedy prevedené prostredníctvom zveličenia „znakov dospelosti“ odpozorovaných z okolia – akými je napríklad nepriama úmera medzi množstvom textilu na tele a prísunom povrchnej pozornosti. Priblížiť sa postavám na skalnatom teréne sa však môže iba niekto, kto si spomenie na svoju vlastnú cestu a bez predsudkov uzná, že hoci je podobná, okolnosti a detaily sa v mnohom líšia.

Ako by sme sa cítili, ak by sme vyrastali v dobe, keď sa naše každé potknutie či úspech premelie na sieti doplnené nevyžiadanými komentármi? Kde sa odmala porovnávame s prikrášlenou verziou reality alebo konfrontujeme s utrpením celého sveta? Kde máme všetko na dosah a predsa nám čas neuveriteľne rýchlo uteká vo frekvencii polminútových videí? Kde nás na jednej strane neznámy človek dokáže prijať vo všetkej našej komplexnosti, hoci je vzdialený stovky kilometrov a nikdy nás nestretol a naši najbližší nás, naopak, dokážu nekompromisne odsúdiť či odstrihnúť v momente, kedy si chcú zachovať svoju predstavu o „normálnosti“? Kedy vieme o prenose generačných tráum, dokážeme vyjadriť v pomerne skorom veku, čo nás zranilo a trápi, no bolesť napriek tomu nemizne?

Jedna vec, ktorá však ostáva nezávisle na príslušnosti ku generácii rovnaká je otravnosť automatickej otázky: Čo ste robili v škole, na výlete, v galérii…? Inventár každodenných činností je asi lepšie nahradiť záujmom o to, akým spôsobom ich ostatní ľudia prežívajú – a tak rozžiariť špecifickú scénu farbami, zapáliť v očiach ohníky a do líc dostať červeň. Práve záujem o tieto odtiene vnútorného života vyjadrený v detailoch robí Adamíkovej maľbu živou a životaschopnou.

Miroslava Urbanová