Výstava Važecká kytica bola zasadená a vyvíja sa od leta minulého roka. Rozrástla sa postupne do tejto veľkosti a podoby a bude sa naďalej meniť aj počas výstavy. Zo začiatku sme ju plánovali len s Michaelou Caskovou, ale potom sme sa stretli v októbri minulého roka aj so Sarah Jost v rezidenčnom centre Mustarinda vo Fínsku a začali sme uvažovať o tom, že by sme výstavu urobili spoločne. Počas ďalšieho uvažovania a v procese premýšľania nad výstavou sme sa rozhodli osloviť aj Miroslavu Juríkovú z Pribyliny. S ňou sme sa zoznámili my dve s Michaelou počas predminulého leta v skanzene Pribylina, kde nás jej diela doslova očarili a hneď sme skoro všetky vykúpili. Keď sme sa jej spýtali, aké sú jej aktuálne práce, povedala nám, že má novú sériu s motívom rastlín. Bolo rozhodnuté. Tieto tri "kvety" teraz tvoria skutočnú kyticu. Vyzerá to tak, že hlavnou témou všetkých umelkýň sú rastliny, vlna, prírodné farby alebo iné lokálne materiály, ale pravdou je, že hlavnou témou je čas, jemnosť, spojenia a opätovné používanie vecí, z ktorých má každá jedna svoj vlastný dlhý príbeh. Zmyslom výstavy je upriamenie pozornosti na spojenia medzi jednotlivými jej časťami a aj dlhšie trávenie času s nimi. Dôležité je aj uvedomenie si ich efemérnosti a veľkosti.

     Keď som sa Michaely, Sarah a Miroslavy spýtala na veľkosť umeleckých diel, všetky mi povedali, že sa dajú zbaliť do jedného kufra. Dá sa povedať, že všetky tri spája minimalistický pohľad na veci, ale zároveň sme všetky, vrátane mňa, aj zberateľky a recyklátorky. Som rada, že sme s Michaelou prešli cestu od malého nápadu, ktorý v nás skrsol minulé leto a mali možnosť rozvíjať ho skoro celý rok až do tejto finálnej podoby už spoločne so Sárou a Miroslavou. Vďaka tomu teraz môžeme vidieť túto "kyticu" plnú nielen rastlín, ale aj príbehov a sprostredkovať mnohé nielen prvoplánové súvislosti medzi kvetmi, vlnou a hlinou. Precítiť, že v čase keď si dávame na raňajky ovčí syr, ovce jedia čerstvú trávu na poliach, a tráva pije vodu a minerály zo zeme atď. Takže áno, rastliny sú ústrednou témou výstavy, ale nie sú v nej okamžite viditeľné. Stále môžeme prekvapiť sami seba, čo všetko nás napadne v rámci jednoduchej myšlienky založenej na premýšľaní o kolorite miesta iným spôsobom.

     Výstava je zároveň venovaná aj maliarovi Jánovi Hálovi, ktorý bol takmer celý život fascinovaný farbami Važca. Prostredníctvom osláv Hálových dní v auguste (1. - 4. 8. 2023) sa uskutoční v expozícii aj intervencia jeho štyroch kolorovaných perokresieb zo série Priadky z roku 1923. Oslava pripadá na tieto dni, pretože Ján Hála prišiel do Važca 1. augusta 1923 a tento rok uplynie od tohto dňa 100 rokov. Hála zostal verný zobrazovaniu idylického a romantizujúceho Važca až do svojej smrti.

      Važec je pre nás všetkých veľmi inšpiratívny a niektorí z nás sa sem dokonca aj presťahovali, aby tu mali možnosť žiť a tráviť čas dlhšie, prípadne sa chcú vrátiť a skúmať ho naďalej. Rozhodla som sa dať väčší priestor na rozprávanie aj samotným autorkám o všetkých súvislostiach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ich diel a samotnej výstavy. Nie všetko bude prezdradené, ale budeme sa môcť viac zžiť s ich uvažovaním a dozvedieť sa v rozhovore s nimi aj to, aké sú ich zatiaľ nenaplnené sny alebo čo ich zaujalo. Na záver je dôležité povedať, že väčšina diel, ktoré môžete vidieť na výstave, podľahne časom premenám a možno aj úplne zmizne. Ak sa vrátite, budete môcť vidieť, ako sa v priebehu času menia, zároveň s nim prežívať tento iný čas, a užiť si možnosť vnímať ich vždy nanovo a inak.

     Na výstave je zároveň aj veľa neľudských aktérov a elementov, akými sú rastliny, stromy, kamene, hlina atď., ale najviditeľnejším sa stal kocúr Henry, ktorý s nami trávi čas po celú dobu príprav a bude v priestore Domu Jana Hálu aj počas výstavy. Pomáhal pri mnohých veciach, hral sa s materiálmi, objavoval a taktiež prispel svojím kúskom chlpov a drápkov (nová materialita:) do finálnej podoby výstavy. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že nielen viditeľné veci sú súčasťou priestorov či už doma alebo vo výstave a je pekné si ich pripomenúť a poďakovať sa im, že tu s nami sú a že my môžeme byť s nimi.

 Zuzana Janečková