Možno sa ťa mám iba opýtať niečo, čo už vieš

Nepracuješ vo formáte, ale vytváraš formát.

Nemaľuješ maľovaním.

Niečo púšťaš. Iné zadržiavaš hrádzami. Mohli by byť rovné. 

Nie sú.

Nadstavuješ hladiny. 

Posúvaš, čo je vo vnútri.

Predlžuješ a tisneš. 

Ako by si chcela obchytiť, ale zároveň zväčšiť. 

Ako by si mala rada ohraničenosť aj rast.

Priestor, ktorý vytvoríš, potrieš. 

Aby vznikol nový, iný, povieš.

Akoby si išla povedať viac, ale nie všetko.

Tvoje hladiny majú ochrannú funkciu, sú ako extra koža.

Držíš, a niečo prejde cez okraj.

Niečo sa tu ukazuje, 

ale chce niečo od teba, 

aby sa ukázalo.

Aby si videla samu seba,

musíš hľadať.

Vidím, čo ostáva v tušení. 

Telesné pocity

pod povrchom,

mazľavé a priezračné zároveň.

Tvoje obrazy sú ako vzorky, 

sú väčšie ako ich formát. 

Vôbec neviem povedať pokiaľ.

Priestor, v ktorom sa odrážaš,

je priestor, v ktorom sa nachádzaš.

Kde si?

Hovoríš, záleží z akého uhla sa pozeráš. 

Z akého uhla sa odrážaš?

Ani sa to nedá odfotiť.

Svety v svete, zrkadliace, ale aj narúšajúce to vonku.

Nie je tu čas. 

Šťastie.

Pred dokončením sa lúčiš, aj nelúčiš.

Cítiš napätie,

Pri liatí uspokojenie.

Istotu, keď to urobíš.

Viem, že sa zničí

a zostane nezničiteľný, 

hovoríš.

(Pri ďalšom obraze vravíš:

Ešte som to nedokázala.)

 

text: Dana Tomečková

 

 

Prácu Miry Kubáňovej som začala spoznávať cez čierne plátno, počas jeho vzniku a ďalšej práce s ním. Predstavuje princípy, ktoré potom hľadám a nachádzam v jej ďalších prácach. Nazvali sme ho putovné a uvažovala som nad jeho autonómnosťou ako maľby, alebo obrazu.

Ako obraz, objekt umiestnený v priestore, je plátno ne-autonómne, závislé. Síce má svoje materiálne vymedzené hranice – formát plátna, ale nemá stálu formu. Do (každého nového) priestoru vstupuje a prispôsobuje sa mu. Samo o sebe nemá jeden základný alebo fixný stav a tvar. Odchádza od obrazovosti, používa sa priestorovo.

Aj ako maľba smeruje k ne-autonómnosti. Nie je nositeľom naratívneho alebo symbolického obsahu (aj keď ho môže dočasne nadobúdať). Sama o sebe nezobrazuje nič. Jej obsah súvisí s priestorom, v ktorom sa nachádza, ktorý reflektuje. Absorbuje aktuálne miesta, zobrazuje svoje umiestnenia v nich.

Vystavené práce vnímam ako rôzne stupne na škále takýchto posunov. Niektoré z nich sú ešte abstrahovaním informácií z figuratívnej reality, ešte majú obsah vopred vložený, ale ďalšie už nie. A aj ten obsah je potom ďalej dotváraný a pretváraný. Skresľovaný, alebo vyjasňujúci?

Nové zápisy sú zaznamenávané na už popísanom. Zapisuje sa charakter prostredí, v ktorom práce vznikali, a v každej ďalšej vrstve sa zapisuje každé ďalšie prostredie kam prišli. Každá z vystavených prác je eventuálne nedokončená, je aktualizáciou predošlého, je neustálym pridávaním k existujúcemu.

Vrstvy týchto prác sú fyzické, materiálne, odlíšiteľné a oddeliteľné, alebo zliate, zaliate, zjednocujúce a trvajúce. Alebo sú efemérne, premenlivé a dočasné. Tie ďalšie prenikajú podľa toho, kam až ich tie predošlé pustia alebo kde zastavia. Niektoré sú viditeľné, niektoré len tušené, alebo skryté. Niektoré vrstvy ostávajú súčasťou, niektoré nie.

Čím menej vlastného obsahu dielo zobrazuje, tým viac ho posudzujem v súvislosti s priestorom, v ktorom sa nachádza, vo vzťahu s ostatnými, a ostatným okolo neho. Jednotlivé práce medzi sebou súvisia, sú spolu, ale stále inak. Ich preskupovaním sa súvislosti nachádzajú alebo premieňajú.

Práce sa skladajú z vrstiev zámerných aj nezámerných. Mira ako autorka pracuje s predpokladom, vytvára si priestor na prekvapenie. Práce nie sú len výsledkom suverénneho aktu autorky, ale dočasným stavom vytvoreným ďalšími prítomnými aktérmi a dejmi. Vznikajú ako výsledky očakávaných aj neočakávaných interakcií.

 

Gabriela Smetanová