„Nedávne udalosti na Slovensku, dvojitá vražda na Zámockej ma prinútili vytriezvieť a vnímať skutočnú realitu okolo nás, mimo našej bubliny. Slovensko je silno katolícka krajina, kde medzi občanmi prevláda homofóbia, veľká časť politikov a političiek ale aj cirkevní predstavitelia vnímajú LGBTI+ ľudí ako menejcenných, chorých, zdegradovaných. Táto rétorika sa udomácnila na pracoviskách, sociálnych sieťach, v uliciach, kostoloch, rodinách. Výsledok je smrť Matúša a Juraja.

Vybrané diela (v dialógu s dielami od Miloša Alexandra Bazovského, Ladislava Mednyánszkeho a Dominika Skuteckého), ktoré prezentujem v Liptovskej galérie P. M. Bohúňa, predstavujú prierez mojej 14 ročnej  tvorby. Vytvoril som ich a vypustil do sveta s nádejou, že prispejú k spoločenskej zmene a tak sa zlepší aj situácia a postavenie LGBTI+ ľudí. Nič sa ale nezmenilo, identity, požiadavky, túžby LGBTI+ ľudí sú na Slovensku neustále prehliadané a ich duše a telá zostávajú stigmatizované. Vytúžená lepšia budúcnosť na seba necháva ešte čakať.“

Kristián Németh

 

Oratio pro futuris melioribus/Modlitba za lepšiu budúcnosť

Samostatná výstava vizuálneho umelca Kristiána Németha Oratio pro futuris melioribus/Modlitba za lepšiu budúcnosť prirodzene nadväzuje na intermediálne tendencie v jeho tvorbe, ktorá voľne prechádza od priamej inštitucionálnej kritiky k symbolickej rovine a všeobecným námetom. Autor dielami komunikuje témy súvisiace s telesnosťou, intímnym a traumatickým obsahom, sexuálnymi menšinami a mocenskými vzťahmi v kontexte katolíckej cirkvi. Jeho objekty, inštalácie, videá či performancie spája minimalistický prístup a formálna redukcia s dôrazom na dramaturgiu a scénografické vyznenie výstavných environmentov. V ostatných rokoch demonštruje priepustné hranice sveta vizuálneho umenia a svoje intermediálne portfólio aktualizuje o dočasné živé situácie a režírované performancie, ktoré dopĺňa dizajnovými formálnymi detailmi či vlastným architektonickým riešením expozícií.

Oratio pro futuris melioribus/Modlitba za lepšiu budúcnosť je hybridný výstavný projekt, ktorý selekciu Némethových emblematických diel vkladá do funkčného dialógu so skicami a maliarskou tvorbou Miloša Alexandra Bazovského (1899 – 1968), Ladislava Mednyánszkeho (1852 –1919) a Dominika Skuteckého (1849 – 1921) zo zbierok Liptovskej galérie P. M. Bohúňa. Na pozadí autorskej architektúry, ktorú vyhotovil Jozef Vančo z GUTENART., sledujeme aktualizáciu, rekontextualizáciu a vzájomnú komparáciu motívov a formálnych podobností. Némethov experiment a selektívny výskum spája minulosť so súčasnosťou, pričom cielene reaguje na aktuálnu politicko-spoločenskú situáciu akcelerovanú teroristickým útokom na Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča v bratislavskej Teplárni.

Autorove staršie diela nastoľujú niekoľko rámcových ideových línií expozície. Jedným z ústredných motívov je telesnosť, ktorej prostredníctvom otvára otázky marginalizovaných – queer tiel a sexuality. Separácia dôvery (2018) zobrazuje monumentalizované gesto prepojené s bližšie nešpecifikovanou telesnou tekutinou. Priestorové začlenenie kresliarskych štúdií Ladislava Mednyánszkeho sa v kontexte jeho sexuálnej orientácie zdá z dnešnej perspektívy prirodzené. Németh k vizualizácii súčasnej queer tematiky využil hlavne figurálne skice, v ktorých sledujeme priamu fascináciu oddychujúcim či naopak extatickým mužským telom. K výberu diel zo zbierok pristupuje intuitívne. Sústreďuje sa na motívy, ktoré sa opakujú aj v jeho vlastnej tvorbe, alebo na situácie, ktoré ju ďalej podnecujú. Výsledné citlivé ohýbanie vizuálneho materiálu, ktoré počíta aj s potenciálnou fabuláciou, je spolu s kolážovým prístupom a dekonštrukciou obrazových informácií pre projekt kľúčové.

Odlišný prístup k práci so zbierkovým materiálom predstavuje vo vernisážovej performancii, ktorá je vo výstavných priestoroch zdokumentovaná formou fotografie od Jakuba Gulyása. V minimalistickom staticko-dynamickom diele sme mohli sledovať performera Martina Talagu, ktorý na Mednyánszkeho kresliarske štúdie s potenciálnym sexuálnym podtónom reagoval rôznymi telesnými pozíciami. Apropriácia fyzických póz a ich následné rozvíjanie vytvára ilúziu, že stojí ako model pre samotného Mednyánszkeho.

Postupný prechod od telesnosti k cirkevnej kritike predstavuje aj v rámci priestorových riešení výstavy fotografia V mene (2016) zobrazujúca polonahé, chlapčensky pôsobiace kľačiace telo, ktoré komunikuje niekoľko informácií vychádzajúcich z nejednoznačnej situácie na pomedzí modlenia, kľačania za trest, či sexuálnej praktiky. Pre kontext diela aj celej línie autorovej tvorby je dôležité začlenenie videa Mreže (2009). Zobrazuje autorovu spoveď, počas ktorej vymenúva svoje hriechy až kým príde k informácií o homosexuálnom partnerskom spolužití, pre ktorú sa spoveď končí bez rozhrešenia. Pomaly sa vzďaľujúci pohľad do interiéru kostola je vložený do ilustratívnej konštelácie diel (Pobožnosť, 1891 a Pekné nadelenie, 1883) Dominika Skuteckého, ktoré zobrazujú tiché, pokojné a miestami až introspektívne figurálne kompozície z prostredia sakrálnych stavieb. Výber diel dokumentuje Némethov fokus na architektonické detaily kostolov a Skuteckého záujem o každodenné prežívanie veriacich, ako aj jeho majstrovskú maliarsku prácu so svetlom. Ilustratívnu skladačku cirkevného prostredia rozvíjajú subtílne štylizované krajinárske skice najvýznamnejšieho predstaviteľa slovenskej maliarskej moderny 20. storočia Miloša Alexandra Bazovského.

Výstavu pomyselne uzatvára inštalácia V mene (2016) prezentujúca teplom a silou ohnuté voskové objekty – pôvodné sviečky z prvého svätého prijímania. Signifikantné mäkké pokrivenie, ktoré je badateľné aj vo forme výstavnej architektúry, reprezentuje nevedomé prispôsobovanie sa jedincov kánonu cirkevnej moci.

Prológom a zároveň epilógom projektu je intímna a emotívna juxtapozícia Némethovej inštalácie The very first time (2018), v ktorej sledujeme odstrihnuté hlavy ľalií ako zneuctený symbol čistoty a nevinnosti nepriamo venovanej pamiatke Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča s Mednyánszkeho ponurým, tichým a zádumčivým dielom Pestier koní (1890).

Michal Stolárik

 

 

Kristián Németh (1983, Dunajská streda) žije a pracuje v Bruseli. Študoval na Katedre intermédií v Ateliéri IN Ilony Németh, kde dokončil doktorandské štúdium v Ateliéri vvv pod vedením Martina Piačeka na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2015 bol víťazom hlavnej ceny ESSL Art Award, o rok neskôr sa stal finalistom talianskej ceny Art Laguna, v roku 2020 bol jedným z finalistov Ceny Oskára Čepana a v roku 2022 sa stal laureátom ceny Nadácie Novum. Samostatne vystavoval v inštitúciách ako Artivist Lab, Praha (2022), Station Gallery, Bratislava (2022), Fait Gallery Preview, Brno (2021), At Home Gallery, Šamorín (2021, 2019, 2017, 2015), Schemnitz Gallery, Banská Štiavnica (2019), Nitrianska galéria (2017), Šopa Gallery, Košice (2017), HotDock Gallery, Bratislava (2016) či SODA Gallery, Bratislava (2010) a bol súčasťou skupinových výstav v galériách Kunsthalle Bratislava, Mauve, Viedeň, SODA Gallery, Bratislava, Galéria Jána Koniarka, NTK Praha, Essl Museum, Klosternueburg, Museum of Moscow, SNG, Bratislava či Contemporary Art Center of Thessaloniki.