Výstava k životnému jubileu ružomberského výtvarníka Jána Kudličku predstavuje tohto autora formou odvolávok na niekoľko dôležitých cyklov jeho tvorby od konca 60. rokov 20. storočia až (doslova) po dnešné dni. Ukazuje mimoriadne kultivovanú a prepracovanú polohu v slovenskej maľbe, ktorá má bližšie k dejinám českého umenia štýlu Novej citlivosti, než k našej domácej abstrakcii. Dalo by sa dokonca povedať, že presahy Kudličkovho lyrického podania a konceptuálneho zápisu krajiny či hudby, predstavuje ojedinelú fúziu česko-slovenského umenia, pretože inak v našich dejinách vnímame umelecké scény týchto, po stáročia kultúrne prepojených prostredí, vždy oddelene. Výstava je obohatená o zápožičky niekoľkých diel Adrieny Šimotovej, Karla Malicha, Josefa Šímu a Václava Boštíka z Galerie hlavního města Prahy, ktoré spomínaný česko-slovenský kontext dokumentujú. Zároveň predstavujú oprávnenú zámienku vystaviť u nás tvorbu autorov, ktorých sme doteraz na Slovensku nemali možnosť často vidieť.

Sú časy, ktoré vyžadujú umelcov - revolucionárov. A sú iné, ktoré prajú stíšeniu a koncentrácii. V dnešnej, vo všetkých ohľadoch preexponovanej dobe, kedy už takmer nemožno nájsť (filozofický, spoločenský, informačný či iný) pevný bod, o ktorý by sa dalo s istotou oprieť, pôsobí Kudličkova výberová retrospektíva nielen ako závan “lepších čias”, ale tiež ako návod, ako sa vo svojej (umeleckej a každej inej) práci sústrediť a nerušene uvažovať. Skutočnosť, že sa dá dospieť k estetickému a zároveň plne humanistickému posolstvu bez spupnej ambície, že musíme svet zmeniť alebo vyriešiť všetky jeho problémy, môže byť veľmi oslobodzujúca a tým práve posilňujúca.

Richard Gregor

Obrazy Jána Kudličku sa stávajú zrozumiteľnými, keď pozorujeme krajinu Oravy jeho očami. Rozloženie obdĺžnikových polí v rôznych farbách vidíme “zhora”, ako Brooklyn u Mondriana, len o niečo menej rigorózne, a jemné farby, ľahké modré a ružové sú spomienkou na kvety rastúce na lúke. Inokedy môže byť tento pohľad redukovaný na okultný graf prerušovaných línií alebo farebných škvŕn a bodov idúcich v rôznych smeroch. V iných dielach sa výhľad na lúku s radom drevených podpôr pod stohy sena mení na kompozície rytmizovaných bodov, akoby po povrchu obrazu prešiel hrací valček. Je to skôr hudobná partitúra ako krajina. Nejde tu totiž o maľovanie prírody, ale o jej syntézu. Ale aj o rytmus a zvuky, na ktoré nás Ján vlastným umením navedie, hovoriac o počúvaní prírody. Robí to pokojne a s pozornosťou. Majú práve preto jeho obrazy svoju vlastnú hudbu? Nie je vyjadrená len v kompozičnom rytme alebo farebnosti, ale aj v nálade ticha naznačujúcej zvuky, v ktorých počujeme prvé takty symfonickej poémy Kilara a začiatok “bystrej vody”. Je možné, že počujem tieto zvuky, pretože nesiem v sebe spomienky na rytmus môjho detstva, ktoré sa odohrávalo v blízkosti miesta, kde pramení rieka Orava a Ján počúval skladby Ilju Zeljenku z cyklu Musica slovaca?   

Anda Rottenberg