ESTER A MARTIN MARTINČEKOVCI

Tento medzi inštitucionálny výstavný projekt prezentuje tvorbu dvoch autorov, manželov, ktorí sa podieľali na formovaní kultúry a umenia v Liptovskom Mikuláši od polovice 50. rokov 20. storočia a ich odkaz je živý dodnes. V priestore Múzea Janka Kráľa je prezentovaná tvorba fotografa a prvého riaditeľa Múzea J. Kráľa - Martina Martinčeka. V Galérii Kolomana Sokola je inštalovaná výstava významnej slovenskej maliarky generácie 1909 - Ester Martinčekovej-Šimerovej, ktorá sa podieľala na budovaní zbierkového fondu Liptovskej galérie P.M. Bohúňa.

 

ESTER MARTINČEKOVÁ - ŠIMEROVÁ

Ester Martinčeková-Šimerová (rod. Fridriková) sa narodila 23. 1. 1909 v Bratislave. V poslednom roku gymnaziálnych štúdií v Bratislave začala navštevovať súkromnú školu Gustáva Malého. Hneď po maturite sa vďaka veľkorysej podpore zo strany rodičov dostala do Paríža.

Ester Martičneková-Šimerová absolvovala priame francúzske školenie. V rozmedzí rokov 1927-1932 študovala na Académii Julien, na Académii de l´art moderne a na súkromnej škole u Alexandry Exterovej. Významné umelecké osobnosti, pedagógovia Legér, Ozenfant, Marcoussis a Exterová sa podieľali na formovaní jej jedinečného umeleckého výrazu, ktorý na Slovensku nemal obdobu. V jej tvorbe nemožno hovoriť, len o akomsi poučení z vplyvov „parížskeho učenia“, ani by sme ju nemali radiť do určitého „izmu“. Autorka si osvojila metódy práce z kubizmu, z puristickej maľby a najmä vďaka vplyvu ruskej kubofuturistky Alexandry Exter, našla vo svojej tvorbe primerané momenty pre vlastné umelecké vyjadrenie. Venovala sa najmä štúdiu kompozície, a to reflektujú všetky jej umelecké diela, najmä tie, zo začiatku 30. rokov. Na výstave reprezentované: Dva sediace akty zo Stredoslovenskej galérie, Zátišie s lastúrou z Galérie mesta Bratislavy, Zlaté rybičky zo súkromnej zbierky a Kytica zo zbierky LGPMB.

V roku 1931 sa stala členkou Umeleckej besedy a vystavovala s Fullom a Galandom. S oboma autormi pôsobila ako pedagóg na veľmi progresívnej Škole umeleckých remesiel v Bratislave (1933-1934), tú zužitkovala všetky teoretické poučenia z kubizmu a iných smerov 20. rokov 20. storočia.

V roku 1932 sa vydala za profesora Dr. Františka Šimera a žila s manželom v novopostavenom obytnom objekte, v Avione. Na streche Avionu mala ateliér a celý interiér bytu si navrhla sama, v duchu art deco. Kvôli početnému sťahovaniu sa originálne zariadenie bytu nezachovalo, jediným dokladom o tejto tvorivej činnosti autorky sú dverné výplne, ktoré sú na výstave zapožičané zo zbierky Múzea Janka Kráľa a návrh na obývaciu izbu pre byt v Avione z roku 1933 (zo súkromnej zbierky). Súčasťou expozície sú aj diela Júlie Kováčikovej Horovej, významnej keramikárky a najmä blízkej priateľky Ester Martinčekovej-Šimerovej a dielo Alexandry Exter, ktoré zrkadlí spoločnú lásku autoriek k antike.

Po rozpade prvej Československej republiky sa manželia presťahovali do Protektorátu Čechy a Morava a usadili sa v Plzni. V roku 1941 mala autorka v Plzni výstavu, ktorú jej protektorátne úrady zatvorili a vyhlásili ju za „entartete Kunst“ (zvrhlé umenie). Onedlho na to, v auguste 1942 bol jej manžel zatknutý za napomáhanie pri atentáte na ríšskeho protektora Heidricha. V septembri 1943 Františka Šimera popravili. Po emotívnom oslobodení z okov smútku, po obnovení spoločnej republiky sa Ester v roku 1945 presťahovala naspäť do Bratislavy. V období, kedy sa autorka vyrovnávala so smútkom, tvorila najmä diela dekoratívneho charakteru a zátišia s kvetinami.

V decembri 1946 sa druhýkrát vydala za Martina Martinčeka, prezidiálneho šéfa Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. Po februári 1948 bol M. Martinček nespravodlivo uväznený a len vďaka priamej intervencii Gustáva Husáka sa dostal na slobodu. Nastúpili roky, kedy bolo potrebné inteligenciu izolovať na perifériu, manželia Martinčekovci museli odísť do „vyhnanstva“ na Liptov.

Prvé tri roky žili vo veľmi ťažkých podmienkach v Liptovskej Ondrašovej. V roku 1953 sa presťahovali do Liptovského Mikuláša a tu sa ich životné podmienky podstatne zlepšili. Ester Martinčeková-Šimerová bola síce izolovaná, ale ona v tej izolovanosti našla tvorivé momenty v poézii, v literatúre francúzskeho básnika Saint-John Persa a v detailoch liptovskej krajiny. Na „periférii“ prežila Ester polovicu svojho života, exil sa jej stal domovom a občasné cesty do zahraničia jej umožnili čerpať nové inšpirácie. Počas celej svojej tvorby rozvíjala motív zátišia, motív vtákov, stromov a prírody vôbec.

Do expozície sme sa snažili zasadiť diela, ktoré by aspoň sčasti prezentovali prierez tvorby autorky od 30.- 80. rokov. Zo súkromnej zbierky sme zapožičali dielo Harlekýn prepustený z väzenia, vycestovali sme do Prahy a zapožičali zo súkromnej zbierky dielo Zlaté rybičky, z Oravskej galérie sme zapožičali dielo vynikajúcej kvality Fabrické predmestie, z Galérie Miloša Alexandra Bazovského dielo Pred VŠVU a nosnú časť expozície tvoria diela zo zbierky Liptovskej galérie P. M. Bohúňa a Múzea Janka Kráľa.

Pri vstupe do rytierskej sály Vás privítajú dva monumentálne diela, dielo Mlatba z roku 1960  a dielo Spojenými silami: Návrh vitráže pre Okresný národný výbor v Liptovskom Mikuláši (1960). Mlatba je jediný doklad socialistického realizmu, ktorý máme do výstavy zasadený. Vedľa nej je návrh, ktorý bol vyhotovený v tom istom roku, v hmote zrealizovaný si ho môžete pozrieť v budove Župného domu, v podobe veľkorozmernej vitráže. Vitráž má heroizujúcu kompozíciu a sýtu farebnosť a aj napriek značnej výške je veľmi ucelená a vyjadruje úprimné zaujatie autorky o technické motívy. Autorka umelecké súťaže a rôzne zákazky štátu nevnímala negatívne, ona sama sa v korešpondencii vyjadrila, že ten neochvejný pocit vďačnosti z maľovania, pociťuje pri všetkých tvorivých počinoch.

Čo je veľmi vzácne a myslím, že v expozícii aj badateľné, že tvorba umelkyne je v celom svojom rozsahu veľmi kvalitatívne ustálená. Martinčeková-Šimerová svojím metafyzickým variantom kubistickej maliarskej filozofie tvorila dôležité ohnivko na poli umenia: „Šimerovej prínos totiž zmysluplne a zároveň nezastupiteľne prepojil umenie Gustáva Mallého a Mikuláša Galandu s maľbou pokolenia druhej svetovej vojny...“ (Výtvarná moderna Slovenska, 1997)

Súčasťou expozície je aj video prezentácia diel autorky, zo zbierok slovenských galérií, doplnená o  výňatky z listov, ktoré Ester Martinčeková-Šimerová písala kunsthistoričke Ľudmile Peterajovej (okolo 200 listov v zbierke Múzea Janka Kráľa). Celá výstava je koncipovaná ako dva samostatné výstavné projekty, malé pocty a poohliadnutia za významnými osobami, umelcami a v neposlednom rade manželmi, ktorých láska a vzájomná úcta pretrvala do posledných dní.

 

1966 - jej udelili titul zaslúžilej umelkyne a vydali jej prvú monografiu

1991 - jej bol udelený Rad T. G. Masaryka IV. Triedy

1996 - jej Nadácia Matice Slovenskej udelila cenu Miloša Alexandra Bazovského za výtvarné umenie

2001 - dostala najvyššie francúzske vyznamenanie Rytier rádu kultúry a literatúry a v roku 2002 jej bol udelený Rad Ľudovíta Štúra I. Stupňa

 

Ester Martinčeková-Šimerová zomrela v roku 2005 v Liptovskom Mikuláši.

 

MARTIN MARTINČEK

Narodil sa 30. 1. 1913 v Liptovskom Petre, detstvo prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Vyštudoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave (1937), pôsobil ako advokát a neskôr sudca. No v prvom rade, bol fotograf, ktorý aj napriek svojej krátkej umeleckej pôsobnosti zanechal pozoruhodný fotografický odkaz, dokumentárnu fotografiu silnú vo výraze, v duchovnosti, a aj v obsahu. Kľúčom k pochopeniu autora a jeho tvorby je život, príbeh, ktorý ho predurčil k tomu, aby porozumel ľuďom a hľadal prirodzenú ľudskú hrdosť. Prežil smrť svojich najbližších, na konci vojny 6. februára 1945 stratil manželku, dvoch synov a aj otca. Martinček sa chcel so svojou rodinou dostať do oslobodeného Sabinova, nad rozvodnenou Torysou sa auto zrútilo z mosta do zľadovatenej rieky a všetci jeho blízky zahynuli. Martin Martinček ľudsky zlomený našiel svoje útočisko vo viere v Boha a vo vyznaniach, ktoré napísal: Svojej žene a deťom (1945).

Počas oslobodzovania Československa v r. 1945 pomáhal vytvárať nové orgány štátnej správy, neskôr pôsobil na Povereníctve financií a ako prezidiálny šéf Povereníctva Slovenskej národnej rady. V decembri 1946 sa druhý krát oženil, za manželku si zobral maliarku Ester Šimerovú. Zmena politickej situácie, udelila autorovi druhú životnú ranu. Po februári 1948 čelil nespravodlivým obvineniam a krátky čas bol aj väznený, vďaka priamej intervencii Gustáva Husáka sa dostal na slobodu. V rámci akcie B (nútené presídlenie inteligencie z centra na perifériu) sa presťahovali manželia Martinčekovci na Liptov. Pre Martina Martinčeka to bol rodný kraj, pre Ester Martinčekovú nový začiatok. Martinček o tomto období hovorí: „Človeka bezdôvodne uväzniť, bezdôvodne zbaviť existencie, odkomandovať ho vyše tristo kilometrov... bolo to také neslýchané porušenie akýchkoľvek ľudských práv, že podobné prípady sám prezident republiky Antonín Zápotocký kvalifikoval ako fašizmus, žiaľ bez akéhokoľvek významu pre postihnutých.“ (M. Martinček z rozhovoru pre Slovenský rozhlas)

Dr. Martičnek čelil spoločenskej ostrakizácii, pracoval najskôr vo výrobe, v komunálnych službách a popri tom poskytoval bezplatne právnické služby občanom. Vďaka svojim schopnostiam a kontaktom získal veľmi rýchlo dôveru v jeho osobu a na základe uznesenia rady ONV bol splnomocnený, aby sa podieľal na  založení Vlastivedného múzea v Liptovskom Mikuláši vo funkcii riaditeľa. V rozmedzí rokov 1958 - 1961 bol prvým riaditeľom múzea, ktoré dostalo názov: Literárno-historické múzeum Janka Kráľa. Martinček získal finančné zdroje na rekonštrukciu pridelenej budovy a vďaka kontaktom s rumunským veľvyslancom získal do zbierkového fondu múzea niekoľko kusov nábytku a reálií od rodiny básnika Janka Kráľa.

V roku 1957 sa stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov ako fotograf - výtvarník, v 61. roku odchádza z postu riaditeľa a venuje sa výlučne fotografii v slobodnom povolaní.

V roku 1958 získal na medzinárodnej súťaži Ako sa hrajú deti celého sveta od Museé des Nations vo Švajčiarsku zlatú medailu. Vyšiel mu rad publikácií - Nezbadaný svet (1964) s veršami Laca Novomeského - na Bienále v Sao Paolo získala striebornú medailu. Publikácie s veršami Milana Rúfusa: Vám patrí úcta (1966), Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972), Báseň o Kriváni (1988). Vrchári (1975) s úvodným slovom Alexandra Matušku, Ako sa krúti svet (1995) so sprievodným slovom Mariána Pauera. Monografická publikácia, ktorá vyšla po smrti autora, z pera Aurela Hrabušického (2013).

V roku 1998 mu Rada fondu výtvarných umení udelila Cenu Martina Benku. Od prezidenta SR získal v roku 2003 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. stupňa za celoživotné dielo. Martinček bol aj nositeľom medzinárodného titulu Excelencia FIAP.

Zomrel 2. mája 2004 vo veku 91 rokov v Liptovskom Mikuláši

Fotografická tvorba a ideové východiská Martina Martinčeka

Martin Martinček nastupoval na fotografickú scénu vo veku 44 rokov, na konci 50. rokov, ktoré boli pre rozvoj fotografie smerodajné. Spočiatku fotografi hľadali neoficiálne varianty oficiálnych tém, na konci decénia došlo k ich vytriezveniu z komunistickej utópie (snímky krásnych obrazov socializmu) a prešli k hľadaniu poézie všedného dňa. Na tento rozmach malo vplyv niekoľko významných udalostí, priamo naviazaných na fotografickú tvorbu.

V roku 1950 vznikla na podnet Magdalény Robinsonovej fotografická sekcia - Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Vybraní profesionáli sa potom stali „fotografmi - výtvarníkmi“ či „výtvarnými fotografmi“. Spoločenský význam fotografie nemal ešte svojbytné postavenie, na konci 50. rokov 20. storočia na Slovensku pôsobila len desiatka fotografov, ktorí mali štatút profesionálov. V roku 1956 sa profesionálni aj neprofesionálni fotografi skrze časopis Československá fotografia dostali k snímkam z celosvetovo úspešnej výstavy The Family of Man (Ľudská rodina). Táto výstava vzbudila u autorov záujem o humanistickú dokumentárnu fotografiu, a to sa odrazilo aj pri voľbe námetov. Uskutočnili sa tiež dve veľké výstavné podujatia: 1. medzinárodná výstava umeleckej fotografie v Bratislave (1958) a 1. celoštátna výstava umeleckej fotografie, ktorá sa otvorila v Prahe. A v tomto čase na umeleckú scénu nastupuje „samorast“ Martin Martinček.

Martin Martinček sám seba zadefinoval ako fotografa - samouka, ktorý pri svojej tvorbe nečerpá z poznania fotografickej klímy a fotografických publikácií. A ak aj nemal vedomosť o svojich predchodcoch a ich odkaze, dokázal nevedome a intuitívne tvoriť v intenciách toho, čo sa na fotografickej scéne vyprofilovalo. Martin Martinček zaznamenával jedinečný dokument, vyvierajúci z dôvernej znalosti prostredia a ľudí, obdobne ako Igor Grossman o desať rokov skôr. Fotografie I. Grossmanna sú predznamenaním toho, čo Martinček rozvinul v dlhom časovom období rokov 1958 - 1972. Takmer paralelne s tvorbou M. Martinčeka vznikali fotografie českej fotografky Markéty Luskačovej, ktorá objavila svetu slovenských pútnikov a rozsiahle fotografické cykly z horehronskej dediny Šumiac (1964). Karol Kállay a jeho fotografie detí z poľa, by mohli na našej výstave tvoriť pendant k Martinčekovej fotografii spiaceho dieťaťa v sene. No umelec nepotrebuje nutne tvoriť „nové“ témy, aby dokázal zanechať veľkú stopu.

Jeho manželka, a veľmi často i výtvarná korektorka Ester Martinčeková-Šimerová v jednom liste pre pani Čemickú napísala: „Človek si uvedomí, že každý čin stojí za to, keď sa v ňom sám uplatní celý.“ A rozsiahle cykly M. Martinčeka sú dokladom tohto intenzívneho ponoru do práce. Skoré ranné vstávanie a asketický spôsob života ho priblížili k tvrdému, no úprimnému svetu liptovských horalov. Autorove fotografie dokumentujú silné prostredie slovenského vidieka, náboženské zanietenie, tradície a najmä pokoru. Svoj fotoaparát nosil M. Martinček zavesený na krku, objektív „mieril na ľudí z pozície srdca“, pretože nechcel narušiť atmosféru, nesnímal cez hľadáčik fotoaparátu. Martin Martinček hovorí: „Dlhá je cesta, ktorú fotograf musí prejsť, aby fotografovaný horal videl v ňom iba človeka a prestal ho vnímať ako fotografa, je to nakoniec nie ani tak cesta, ako láska človeka k človeku a z nej vyplývajúca pokora radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi.“ (SOBOTA PLUS, 7. marca 1996).

Celá Martinčekova tvorba je komponovaná do rozsiahlych cyklov, ktoré majú vlastnú dejovosť a príbeh a do takéhoto sujetu sme zasadili aj diela vystavené vo výstavnej sieni Múzea Janka Kráľa. Začíname kolískou života a obdobím detstva, pokračujeme portrétmi, kde sú vybrané portréty liptovských horalov: Adama Kuru, Veroniky Radlik, časť cyklu Pomáhaj ďalej žiť, ktorý znázorňuje emotívnu stratu manželky a návrat do bežného života Martina Dutku, fotografia Stará mať a vo výraze veľmi expresívny portrét pastiera Tóna Mičeka. Všetky tieto portréty zachytávajú príbehy ľudí, našich predkov, ktorí sú dokladom iného sveta, prirodzeného s jasne stanovenými pravidlami, ale aj tvrdého a nevyumelkovaného.

Tretiu pomyselnú časť výstavy tvoria náboženské obrady a motívy späté so smrťou, s časťou nášho života, ktorá je zomknutá so smútkom, ale aj s oslobodením z ťažkého bytia. Fotografova výtvarná reč je priama, nevkladá do svojich dokumentárnych konceptov a fotografií vlastné postoje a hodnotenia. Z hľadiska techniky môžeme vnímať ako devízu, že nepodlieha naučeným normám fotografickej estetiky, najmä v kompozícii a výrezoch, ale aj v kontrastnejšej tonalite a slobodnej voľbe uhlov záberu, to celej fotografickej tvorbe dodáva na životnosti a autenticite.

Do výstavy je zasadených aj niekoľko solitérnych fotografií a snímka Milana Rúfusa, priateľa a „dvorného“ básnika Martina Martinčeka. Milan Rúfus vytvoril k fotografiám Martinčeka poetické pendanty, partnerské básnické dielo, ktoré fotografie rozvíja v inom umeleckom druhu. Lebo kto vie viac dotvoriť príbeh fotografie, než básnik svojím slovom.