Priznám sa, že keď mám o Jánovi Triaškovi písať či hovoriť ako o maliarovi, nie je to úplne samozrejmé a automatické, - napokon aj v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa sa predstavuje ako maliar. Vždy rada dodám, že hoci je maľba u neho dominantným médiom, je aj autorom viacerých intermediálnych diel – inštalácií, objektov, postfotografií i hybridnej maľby s „implantovanou“ animáciou. Nie je to početná skupina a ide o diela, ktoré vznikali pomerne dávno – väčšina z nich v nultých rokoch a tesne po nich, no pokladám ich v kontexte tvorby umelca za tie, v ktorých je kritický akcent výrazne explicitný, hoci uplatnený iným ne-maliarskym spôsobom. Mám na mysli najmä série manipulovaných fotografií, kde postavy tzv. snajperov autor využíva ako ornamentálne architektonické prvky osadené v neosobných novodobých stavbách či videoinštaláciu, v ktorej je teroristom on sám. V čase ich realizácie a v súvislosti s paralelne vytváranou maľbou, sa tak akcent zdá byť viac dominantný. Dané je to povahou nových médií, pri ktorých je určujúci iný systém ich čítania a interpretácie, ktorý je opozitný voči maľbe, jej tvarosloviu a jej typickému rysu „pomalého“ média. V súčasnosti, po uplynutí cca 15 – 17 rokov od ich vzniku, sa však spomínaná kritickosť, prítomná aj  v prezentovanej kolekcii na pôde Liptovskej v galérie, spodobuje s podobnou razanciou akou disponuje v jeho viacerých intermediálnych prácach.  

Tento jav vôbec nie je náhodný a bolo by nekorektné tvrdiť, že kritický tón tvorby maľby Jána Triašku doteraz nebol očividný alebo dokonca absentoval. Práve naopak, - s rôznou mierou intenzity sa prejavuje prakticky neustále a určujú ho dva dôležité faktory. Téma, resp. situácia, na ktorú autor reaguje, a ktorá má korene v prítomnej spoločensko-politickej realite: napr. problém nedostupného bývania, bezohľadné praktiky developerov, no i násilie na úrovni medziľudských vzťahov, ako sprievodný jav extrémizmu, terorizmu a vojnových konfliktov, no i v kultúrnej: neschopnosť odlíšiť hodnotu od balastu, preakumulovanosť obrazových vnemov, rýchle a povrchné čítanie vizuálnych informácií, dominancia emócie nad faktom alebo naopak jej úplná absencia, a najnovšie i (anti)estetika gýča a prejavy rôznych subkultúr. Druhým je spôsob, akými autor témy spracováva: jednak prostredníctvom veľmi výraznej expresívnej maľby (tu je nutné podotknúť, že expresivita v rôznych polohách a nuansách je pre jeho obrazy typická) – v rukopise, geste, častokrát až v preexponovanej farebnosti. Tiež v systéme ako obrazy konštruuje – pracuje so symbolmi, s výraznou relativizáciou toho, čo zastupujú, fragmentom, znakom - vrátane ich významov, hovorím teda o tvaroslovných prvkoch obrazu. Jeho prístup je vytváranie ikonografií, vlastných spôsobov zobrazovania výjavov z reality, ktorá nás obklopuje. Zároveň ide o narábanie s kontextami – „vyberaním“ javov, vecí, čiže „výlomkov“ skutočnosti z ich pôvodných súvislostí a vytváranie nových, najmä ako opozít tých predošlých, v spájaní nespojiteľného, - a všetko toto je typické najmä pre novšie autorove maľby – i tu vystavenú sériu. 

Je symptomatické, že pri tlmočení kritického postoja k neduhom a zúfalej podobe dnešného sveta autor siaha aj po forme zátišia. Ako tradičný žáner maľby býva poväčšine chápané ako statické a - harmonické. Ján Triaška však prináša jeho novú podobu plnú vnútorného pohybu a konfliktu, ktorý naformátoval jeho autorský systém komponovania obrazov a najmä systém uplatňovania ikonografií. A tak opäť spoľahlivo vidíme razanciu kritického akcentu - je prítomný vďaka napätiu a zjavnému nepokoju v jeho nových maliarskych kompozíciách.

Mira Sikorová-Putišová