Výstava Ivety Tomanovej vizualizuje konfrontáciu dvoch svetov, ktoré sa majetnejšej časti populácie v životoch prelínajú: sveta reálneho a imaginárneho, resp. virtuálneho. Reálny sa často snažíme zo života vytesniť, virtuálny do svojich životov integrujeme. Uvedený trend mal v uplynulej dekáde vzostupnú tendenciu, a to v globálnom meradle. Výstava na tieto vplyvy v rôznych podobách poukazuje, pričom artikuluje témy, ktoré v spoločnosti rezonujú: sociálna a citová odcudzenosť, IT smog / eko-odpad, fetiše druhej a tretej dekády 21. storočia...

Iveta Tomanová vyštudovala v 80. rokoch scénografiu na VŠMU a sochárske začiatky u nej počas štúdia formoval akad. soch. Juraj Meliš. Jeho environmentálna angažovanosť a existenciálny pocit z reality tej doby zanechal na neskoršej tvorbe Tomanovej bezpochyby stopu. V priebehu rokov si vytvorila nezameniteľný rukopis, pričom primárne sa zamerala na komornú figurálnu tvorbu. Jej kompozície veľmi priamočiaro reflektujú stereotypy, s ktorými sme na dennej báze konfrontovaní. V kontexte uvádzaných tém dominujú námety „zahlcovania“ más novými technológiami, uniformita, imidž deklarujúci spoločenský status. Pri viacerých výjavoch si uvedomíme, že reklama a technické vymoženosti z nás často vytvárajú repliky tzv. celebrít, že dôležité je zaradiť sa a byť „IN“. Že uniformita vo výzore i správaní sa podporuje anonymitu a ako predzvesť neslobody formuje našu budúcnosť. Žijeme v časoch kolektívneho konsenzu, komunitného spolunažívania a doba, v ktorej bolo umožnené „vyrásť“ skutočným osobnostiam a autoritám, je – zdá sa – minulosťou. Pretože autorita nemá ďaleko k autoritárskemu správaniu a prezentovaniu sa... Toto sú tzv. univerzalistické aspekty tvorby Tomanovej.

Rovnako aj spomínaná téma využívania, či presnejšie nadužívania technických vymožeností, rýchle starnutie a vyraďovanie komponentov a produkcia elektronického odpadu. Autorka v tejto súvislosti zachytáva skôr psychologický aspekt jednotlivých procesov: závislosť od technológií, seba deštrukciu, izoláciu... Všetci sme spolu a každý sám. Autorka vytvára „prostredia“ – svoje figúry zoskupuje do celkov, no každá sa snaží byť individualitou: nositeľkou aktuálneho spoločenského feelingu, akčnosti, pri statusových témach aj elegancie. S násobením uniformnej jedinečnosti figúr sa ale tento pocit vytráca a po istom čase vnímame už len vzájomné klony. Rovnaké gestá, rovnaké pohyby, rovnaký výraz. Pomyselná strata originality, popretie identity.

Pandémia mnohé tieto procesy naštrbila, svet sa mení aj s pribúdajúcimi vojnovými konfliktmi a vyvstáva otázka, do akej miery bude možný návrat k stereotypom poslednej dekády. Pre budúcu tvorbu Ivety Tomanovej sú však zmeny a premeny živnou pôdou.

Roman Popelár