Erna Masarovičová (1926 – 2008) je v slovenskej umenovede stále označovaná najmä ako autorka originálnych šperkov a medailí. Výstava Erna monumentálna chce tento mýtus zbúrať a sprítomniť jej výraznú sochársku a monumentálnu tvorbu, ktorá je dnes takmer zabudnutá a navyše pomaly neúprosne mizne z verejného priestoru i zo spoločenských interiérov doby minulej. Masarovičovej dielo vznikalo trocha v ústraní a mimo hlavných (oficiálnych) štátnych sochárskych zákaziek i umeleckých skupín.

Naším cieľom je znova ho „nasvietit“ a ukázať koncentrovanú, sebavedomú a talentovanú sochárku, ktorej patrí na slovenskej sochárskej výtvarnej scéne 20. storočia dôležité a popredné miesto. Masarovičová patrila medzi prvých absolventov Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v odbore sochárstva, ktorí nastupovali na umeleckú scénu na prelome pätdesiatych a šestdesiatych rokov minulého storočia. Najvýraznejšou vlastnosťou jej aktivít bol neomylný vzťah k realizačným materiálom sochárstva. Už v čase, keď nemala priestorové zabezpečenie tvorby, sa vynašla používaním medeného plechu a drôtu z ľahko taviteľného cínu a olova. Spontánne tvorila drobné sošky zvierat, modelovala realistické ženské portréty.

Energiu sochárskej tvorby rozpútala naplno v šestdesiatych rokoch, keď získala pridelený ateliér. Začala rozvíjať tvorbu väčších rozmerov podľa vlastných predstáv. Nezaujímali ju veľké budovateľské témy ani monumentálne pamätníky. Silu výrazu vložila do emocionálne prežívaných inšpirácií, ktoré túžila interpretovať vo filozofickom zovšeobecnení. Vyskúšala si v nich figuratívne aj semifiguratívne zobrazenia, ktoré upútali tvarovou nástojčivosťou, expresivitou, novým uchopením sochárskeho tvaru. Plastický zážitok nedosahovala modelovaním plných objemov, ale odvážnym skladaním priestorových plánov kompozície z hrubých oceľových plátov, ktoré členila zvarmi s viditeľnou stopou po „zošívaní“. Tento postup ju výrazne odlíšil od domácich súčasníkov. V procese tvarovej štylizácie od reality k znakovosti doviedla do dokonalého súzvuku prázdno s materializovanými komponentmi sochy.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Masarovičová presunula k monumentálnym riešeniam v architektonických konceptoch. Rozpätie tejto tvorby udivuje kvantitou a kvalitou výtvarno-technologického spracovania: priestorové mreže, reliéfy do interiérov verejných budov, budov miestnej správy, domov smútku, sobášnych siení, zdravotníckych zariadení, školských budov, objektov cestovného ruchu, parkové plastiky, výtvarné riešenia artézskych studní… – tam všade zostali stopy sochárskych riešení z autorkinho ateliéru. Dôležitým prostredníkom, technologickým konzultantom sochárky bol jej manžel Štefan Kissoczy. Jemu možno pripísať návrh a realizáciu architektonického konceptu rodinného domu s ateliérom.