Výstavný projekt sumarizuje kolekciu výstupov zo sympózia, ktoré sa v júni tohto roku uskutočnilo na pôde Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa. Koncept Animátorských misií nebol myslený ako prostriedok k suplovaniu či vylepšovaniu miestnych (galerijných) činností, ale ako príležitosť pre živý experiment a testovanie vzťahu medzi prostriedkami umenia a vzdelávania. Séria originálnych aktivít sa zväčša pohybovala na hrane animátorskej vzdelávacej aktivity a performatívneho, objektového umenia. Pozvaní umelci si prisvojili animátorskú a galerijno-pedagogickú formu interakcie, prekračovali jej pôvodný rámec smerom k novej skúsenosti s cieľom, aby sa táto udalosť stala sama o sebe umením. Väzba na charakter miesta, témy stálych zbierok či špecifiká priestorových možností inštitúcie boli v rámci jednotlivých akcií reflektované, avšak nedidakticky a vo vzťahu k expozícii neafirmatívnym spôsobom. Naopak, šírka možností sa pohybovala od pôvodného inštrumentálneho účelu animácie t. j. priniesť návštevníkovi živý kontakt s umením až po subverzívne vstupy do galérie, ktoré už pozvoľna korelujú s umením inštitucionálnej kritiky. Jednoducho povedané, základnou úlohou bolo „neprinášať drevo do lesa“ a ak predsa áno, tak drevo špeciálne - schopné situáciu v lese na chvíľu prekonfigurovať. Napriek síce voľne, avšak predsa formulovanému zadaniu a definovanému miestu činu v podobe hosťujúcej galérie, výstupy korešpondujú s rôznorodosťou pozícií tzv. vzdelávacieho obratu. Počnúc „beuysovsky“ performatívnym prednášaním, využívajúcim vzťahovú estetiku a kritický potenciál, cez pohyb ako prostriedok k interakcii s expozíciou, artefaktmi či inventárom galérie až po radikálne odmietnutie racionálnych nástrojov sprostredkovania poznania a preferenciu v podobe zážitkovej skúsenosti. Jednotiacim rozmerom všetkých diel sa stala v rôznej miere participácia publika na procese ich vzniku.

Druhý ročník sympózia (Animátorské misie II.) sa uskutočnil v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. V kultúrne bohatom a turisticky exponovanom regióne Liptova, na pôde tretej najstaršej galerijnej inštitúcie na Slovensku, ktorá disponuje zaujímavou architektúrou a rozsiahlou kvalitou zbierkového fondu. Bolo logické, že viaceré z týchto vlastností sa premietli do charakteru vzniknutých diel. Vzhľadom k síce utlmenej, avšak stále prebiehajúcej pandémii sme sa obmedzili na pozvanie umelcov, umelkýň, a rovnako tak prednášajúcich účastníkov seminára výhradne zo Slovenska. Prevažná väčšina diel bola v hrubých rysoch koncipovaná v predstihu s cieľom adaptovať koncept na tvári miesta, za danej situácie, pričom došlo logicky aj k nečakaným zmenám dramaturgie v nadväznosti na interakciu publika, alebo v dôsledku praktických okolností.

V exteriéri galérie si Martin Špirec ako samozvaný záhradník vytypoval starú slivku, jej vyschnuté konáre dôkladne obstrihal a pridal mladým účastníkom svojej akcie výklad poznatkov z plenérovej maľby ohľadne budovania tieňa a svetelných zákonitostí. Na záver vstúpili prítomní fyzicky do autorovej inscenácie krajinného výjavu - stromu, držiac zomknutí pokope staré orezané konáre. Špirec tak svoju obľúbenú voľnočasovú aktivitu preniesol na pôdu inštitúcie, kde nabrala profesionálny význam v geste starostlivosti a spolupráce.

Lucia Gašparovičová reflektovala na tému pozorovania a tradičnej kontemplácie nad vybraným obrazom (ktorého podmienky definuje vo veľkých múzeách, napr. pohodlná sedačka oproti historickej maľbe veľkého formátu) ako kontrapunkt voči zrýchlenej frekvencii pohybu v expozícii. Pri skúmaní priestorov galérie ju zaujala početnosť funkčného mobiliáru na sedenie a jeho dizajnová rozmanitosť. Na výstave súčasného umenia Nie som objekt, pracujúcej aj so zbierkami starého umenia sa podľa jej inštrukcií každý z participujúcich divákov zameral na jedno jediné dielo. Následne si vybral z plejády mobiliáru svoju stoličku a určil sám uhol a vzdialenosť od vystaveného diela. Čas pozorovania bol následne limitovaný piatimi minútami. Cieľom nebolo pochopenie celkovej koncepcie výstavy, ale slobodný výber jej parciálnej časti, ktorá zaujme a vtiahne diváka natoľko, že má potenciál spomaliť, či dokonca udržať diváka na výstave dlhší čas. Odchodom divákov sa pre Gašparovičovú dielo neuzavrelo. Výslednú dokumentáciu akcie dotvára situácia bez divákov v miestnosti s množstvom rozmiestnených stoličiek, ktoré sú situované v rôznych uhloch a vzdialenostiach ako stopy vzťahu medzi miestom a objektom pozorovania.

Na túto akciu dramaturgicky nadväzoval kurz pohybovej interpretácie Zuzany Žabkovej, ktorá má odborné zázemie aj v choreografii. Figurálne fragmenty z obrazov boli prenášané účastníkmi do pohybových sekvencií, čím vznikla spoločná skupinová choreografia výstavy. Kým Gašparovičová preferovala akcent spomalenia, Žabková hovorí, že konfrontácia s umením v galérii môže mať aj kreatívnu podobu pohybovej interakcie medzi artefaktom a jeho „publikom“. Pohyb galériou vyústil do spontánnej akcie v exteriéri, kedy Martin Špirec pristavil svoje auto do záhrady, pustil hudbu a celá skupina voľne nadviazala na niektoré časti predošlej choreografie.

Dávid Demjanovič postavil svoju animáciu na odkaze jánošíkovskej tradície zápasenia, čo determinovala aj lokalita liptovského regiónu ako miesta činu. Scenár akcie umožnil dobrovoľníkom zápasiť so samotným autorom na žinenke priamo v galérii, avšak kvôli pandemickým rizikám sa stali prizvanými figurantmi kurzu len prítomní umelci. V Demjanovičovej akcii figuruje galéria ako priestor sociálneho kontaktu, kde nie je (rovnako ako kdekoľvek inde) vylúčený ani výskyt násilného incidentu. V takom prípade, ako autor uvádza, návštevníci prejdú kurzom sebaobrany a získajú základné hmaty pre spacifikovanie útočníka.

Ďalší z umelcov, András Cséfalvay sa vo svojom projekte zaoberal priestorovou a obsahovou aurou galérie vo vzťahu k formátu edukatívnych výkladov v podobe audiovizuálnych sprievodcov, ktoré sú štandardnou súčasťou veľkých múzeí. Cséfalvay vytvoril virtuálny priestor stálej expozície, kde vystupuje robotický avatar, pochádzajúci z neurčitého bodu časovej osi ako sprievodca a sprostredkovateľ zbierkového fondu. Jeho snaha ale občas naráža na vlnu skreslení a nedorozumení. Okrem klasických otázok lingvistiky v podobe funkčnosti jazyka a kognitívneho potenciálu umelej inteligencie v tak komplikovanej štruktúre, akou kultúra a umenie sú, autor otvára aj zaujímavú otázku ohľadne  samotnej stálej expozície ako aranžovanej situácie, ktorá má potenciál pretrvať v nezmenenom stave aj do ďalekej budúcnosti.

Anton Čierny má ako dlhoročný pedagóg VŠVU v Bratislave s interpretáciou umenia bohaté skúsenosti. Prístup, ktorý zvolil je úplne opačný, nakoľko otvára otázky o nemožnosti úplného objasnenia umenia. Ako predobraz pre svoju prácu si vybral dielo holandského existencionálneho konceptualistu Basa Jana Adera a jeho miznutie v horizonte oceánu. Tento umelec sa rozhodol v roku 1975 preplávať na menšej plachetnici Atlantický oceán a navždy sa stratil. V prípade Čierneho sa jednalo o parafrázu na Aderovo dielo, ktorá sa pokusne uskutočnila na Liptovskej Mare. Koncept akcie počíta aj s dobrovoľníkmi, ochotnými vyplávať na hladinu jazera v nočných hodinách, pobudnúť v tme a samote a vrátiť (či azda nevrátiť?) sa na breh. Autor tu funguje iba ako prostredník, ktorý účastníka tejto akcie bez akéhokoľvek komentára vyprevadí na vodu. Stanovené sú iba vstupné podmienky akcie. Tento prístup v kontraste k edukatívnej otvorenosti nahráva skôr introspekcii a sile formotvorného zážitku. V konečnom dôsledku odkazuje aj na absenciu znalosti motivácie nezvestného Adera, nakoľko poznáme iba sumár okolností jeho záhadnej plavby, ale žiadne vnútorné pohnútky.

Výstava v priestore Malej výstavnej siene Liptovskej galérie P. M. Bohúňa predstavuje pôvodné diela autorov, ktoré sú väčšinou mediálne transformované skrz klasické formáty dokumentácie ako sú video a fotografia. Niektoré z diel nadobudli svoju definitívnu podobu až pri príležitosti tejto galerijnej prezentácie. Najmä v prípade fotografií, zachytávajúcich ťažiskové situácie z jednotlivých akcií, došlo k obnaženiu ich  autonómnych obrazových kvalít. Niektoré práce spúšťajú proces animácie priamo na výstave a nabádajú návštevníka k fyzickej aktivite (kurz sebaobrany Dávida Demjanoviča), či špekulatívne komunikujú výklad zbierok stálej expozície (sprievodca zbierok Andrása Cséfalvaya). Viaceré z výstupov môžu slúžiť zároveň aj ako metodická prípadová štúdia k samotnej galerijnej animácii.

Radovan Čerevka