Biela-modrá-červená Epopej je putovným výstavným projektom Matúša Maťátka, ktorého základná idea je postavená na obrazoch komentujúcich dôležité udalosti z dejín Česka a Slovenska. Siaha po situáciách a legendách, ktoré tvoria štátotvorný príbeh Slovákov, ale vyberá si najmä tie, ktoré nesú v sebe konflikt rôznych historických a národných interpretácií. Názov výstavy sa odvoláva na známu Slovanskú epopej (1912 -1926) Alfonza Muchu a jej štylizovaný patetizmus historickej maľby. Práve prepiaty heroický pátos, bol inšpirujúcim momentom Maťátkovho rozhodnutia pustiť sa do eposu, ktorý by dnešnou skúsenosťou a kultúrno – spoločenským kontextom, pomeriaval činy „hrdinov“. Nie ako víťazov dejín, ktorým sa stavajú slávobrány a budujú pomníky. Hľadá skôr v utajenom a nevidenom, pátra po vytesnenej kolektívnej skúsenosti, vyťahuje povestných  kostlivcov, ukrývaných pod zámkom v rodinných truhliciach a skriniach. Jeho videnie dejín reaguje na vyprázdnené heslá, zdvihnuté päste, rozhnevanú Maticu a opusteného Jána Francisciho.

Výstava v Liptovskej galérii P.M Bohúňa, svojou site-specific inštaláciou pridáva do príbehu historické udalosti spojené s Liptovským Mikulášom. Nielen Jánošíkovskú legendu, kde mesto Liptovský Mikuláš ako mesto stoličného súdu Liptovskej stolice bolo miestom jeho popravy, ale aj aktérov a udalosti revolučných rokov 1848 – 1849, ktoré vyvrcholili spísaním a vyhlásením  prvého slovenského politického  programu Žiadostí slovenského národa. V priestorovej inštalácii navyše dominujú výrazné objekty akými sú obrátený slovenský dvojkríž evokujúci protitankovú zábranu, povrazy šibenice a háky v trikolórovom habite ako symboly popravy Juraja Jánošíka a politických procesov. Vybrané osobnosti a symboly tu vystupujú ako predmetní aktéri dejín, na ktorých sa často zabúda a pritom ani jedno historické víťazstvo, či prehra sa bez nich nezaobišla. Ich centrálnemu miestu vo výstave sa nedá vyhnúť a ako netypické pripomenutie „mementa mori“ určujú ráz prehliadky Maťátkovej „obrazárne“.

Tá je postavená na dialógu s dielami P.M. Bohúňa, Jozefa Božetecha Klemensa,  Františka Kolářa, Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Kolomana Sokola, Martina Martinčeka, Alexandra Trizuljaka, Miroslava Ksandra a Jána Kulicha zo zbierok  Liptovskej galérie P.M. Bohúňa,  Slovenskej národnej galérie a Galérie mesta Bratislavy. Vstupujú do priestoru Maťátkovej obrazovej poetiky, ktorých bohatá ikonografia rozohráva významové vzťahy v obraze inak, odhaľujúc napätie medzi ikonickým a skrytým, medzi manifestačným a podprahovým.  Päste davu, vlajúce vlajky, skrížené kladivá a kosáky, dvojkríže, samopaly, vatry a pochodne, Kriváne, kostlivci, orlice a levy..... Táto  široká databáza symbolov kolektívnej pamäte je Maťátkovým surovým materiálom, z ktorého komponuje drevené reliéfy a maľby. Údernosť rytej čiary, dynamické kompozície, či bohaté ikonografické symboly, namiešaných z ingrediencií komiksu, karikatúry, knižnej ilustrácie, tradície linorytu a drevorytu. Pohráva sa s históriou, ale neposmieva sa jej. Podáva ju skôr v mrazivom odstupe, v širokom časovom zábere od  polovice 19. storočia  po súčasnosť. Lebo tanec smrti, rozlomené Svätoplukove prúty, dymiaca menora, a úškľabok gorily sú autorskou metaforou až príliš skutočnej reality.

                                                                                                                                                              Beata Jablonská