Najnovší výstavný projekt maliarky Ľudmily Machovej nazvaný Antinomický vzťah sa opiera o témy, ktoré autorka vo svojej tvorbe cyklicky spracováva dlhšie obdobie. Jej záujem sa neustále obtáča okolo hľadania odpovedí na otázky týkajúce sa hraníc osobného a verejného priestoru, ambivalentného vzťahu človeka k prírode, väzieb medzi subjektom a objektom, deštrukcie a vzniku artificiálnych podôb krajiny. Machová programovo skúma presahy prírodného a umelého prostredia a dejov v nich sa odohrávajúcich. Kým v poslednej prezentácii v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote sa zameriavala na súvzťažnosť privátneho prostredia a meniaceho sa mestského exteriéru, v novom výstavnom projekte opäť viac inklinuje ku krajine, ktorú hodnotí cez prizmu nášho protichodného vzťahu k nej. Od zdanlivo neestetických mestských zátiší nedávnej tvorby prechádza späť k akýmsi anorganicko-organickým protoarchitektúram, ktoré v sebe uchovávajú fragmenty prírody. Myšlienka zakonzervovania prírodnín sa však vo svojej podstate javí vcelku ambivalentne, antinomicky, skrátka protikladne. Autorka si prostredníctvom Antinomického vzťahu kladie otázky, kto, čo a čím v skutočnosti chráni a či je vôbec takýto druh ochrany potrebný. Celým súborom sa tak nesie zvláštny druh napätia, ktorý len potvrdzuje, ako je náš vzťah k prírode a jej ochrane protichodný, protirečiaci si...

Pre najnovšiu sériu malieb a objektov doplnených o video a experimentálnu zvukovú kompozíciu je príznačná práca s nájdeným umelým odpadom, akým sú polystyrénové a penové obaly chrániace úžitkové predmety pred ich poškodením. Tieto materiály tu fungujú vo svojej fyzickej podobe alebo sa stávajú námetom pre 2D spracovanie motívu. Machová v rámci malieb rôznych formátov narába s abstrahovanými formami predmetov/architektúr, expresívnym rukopisom a drsnosťou povrchu, čím zdôrazňuje štruktúru umelých materiálov slúžiacich ako východisko. Menej krehké, no i krehkejšie prírodné fragmenty uzatvára do odpadových anorganických ťažko rozložiteľných foriem, čím vytvára obsahové napätie. Výjavy sú tak atypicky zakliesnené v artificiálnych priestoroch, obaloch, ktoré ich kryjú a snažia sa ich chrániť pred možnosťami deštrukcie. Autorka zámerne pracuje s ich mierkou, a tým v obrazovej ploche vytvára akýsi protopriestor v krajine a naopak. Vizualizuje viacvrstvové, do seba zapadajúce puzdrá, ktoré sú prekladané silne abstrahovanými výsekmi z reálnej krajiny a jej fragmentov z rôznych prostredí, ako aj okolia Liptovského Mikuláša, sútoku riek Belá a Váh, z neďalekého prírodného bridlicového kameňolomu alebo okolia Dunaja. Machová umelým puzdrám pripisuje novú funkciu uchovávania krajiny a jej prírodnín, čím metaforicky zastavuje ich proces rozpadu a zániku. V obrazoch (ale i objektoch) tak vzniká podivné napätie odohrávajúce sa medzi ochranným puzdrom, tým, čo je ukryté vo vnútri a krajinou, v ktorej je toto puzdro nanovo umiestnené. Niektoré maľby v rámci série poníma ako klasický závesný obraz, iné zase „rámuje“ alebo vkladá do umelých materiálov, čím vytvára prechod medzi čisto maliarskym médiom a priestorovou realizáciou. Ďalšou samostatnou kategóriou na výstave sú už samotné polystyrénové objekty/„skulptúry“ evokujúce drobné architektúry, ktoré sú ukladané do niekoľkovrstvových kompozícií. Do anorganických foriem autorka opäť kontrastne vsádza prírodné materiály. Objekty vytvára z nájdených umelých materiálov a ukrýva do nich prírodné fragmenty v podobe kameňov a úlomkov dreva. Súbor Antinomický vzťah uzatvára videozáznam rozkladania a znovuskladania kamennej bridlice odkazujúci k cyklu prírody a jej procesom – vzniku, rastu, degenerácie, rozpadu, zániku a znovuzrodeniu.

Téma potreby izolácie, ku ktorej sa výstava vzťahuje, sa u Ľudmily Machovej neobjavuje náhodne. Svoje citlivé vnímanie často smeruje k ochrane niečoho pred vonkajšími vplyvmi. Napĺňa tak vnútornú potrebu chrániť určité esencie pred ich zánikom a deštruktívnou zmenou, ktorá sa dá vnímať aj metaforicky. Hovorí o potrebe ochraňovať to, čo máme radi a chceme si pre seba či iných zachovať. So snahou chrániť si autorka uvedomuje paradox situácie a protichodnosť dejov a foriem. Preto skúma vzťah matérií rôzneho pôvodu, zamýšľa sa nad tým, čo v skutočnosti chráni čo, ktorý z materiálov dlhšie vydrží a či práve tie umelé neprežijú prírodné. V dielach tak vzniká formálne i obsahové napätie, keď umelý materiál evokuje prírodný (napr. kameň) a ten prírodný, aj keď tvrdý, chráni mäkký, no syntetický. Autorka sa hrou s hmotou a jej formami snaží aspoň metaforicky uchovať krehkosť, spomaliť proces rozpadu, zastaviť čas a deje v určitej fáze vývinu. Veci sa snaží uchopiť v ich pôvodnom stave, aby nám ostali čo najhlbšie v pamäti. Výjavy tak akoby mrznú v neurčitom čase. Podnety sa však neustále trieštia a zvovuvrstvia, skladajú a rozkladajú...

Ľudmila Machová (*1990) je absolventka Ateliéru mal+by doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. (2017) a Ateliéru +- XXI prof. Daniela Fischera, akad. mal. (2015) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Počas štúdií absolvovala stáž na Faculty of Fine Arts University of Porto v Portugalsku. Má za sebou viacero skupinových aj samostatných výstav na Slovensku aj v zahraničí. V roku 2017 a 2018 sa stala finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. V autorskej tvorbe sa venuje maľbe a jej presahom, objektom, inštaláciám, videu a tvorbe experimentálnych zvukových kompozícií. Machová sa prostredníctvom autorskej tvorby programovo zaoberá osobným i verejným priestorom, odkrývaním nenápadných väzieb medzi subjektom a objektom, hľadaním symbiotického súžitia človeka s prírodou, vykorenením a znovuzakorenením, „odprírodňovaním“ a jeho následkami v podobe vzniku artificiálnej krajiny. Autorka okruh tém spracováva cez experimenty s rôznorodými materiálmi, médiami a formami. Žije a tvorí v Bratislave.

Marianna Brinzová