Dalo by sa povedať, že esenciou tvorby multimediálnej umelkyne Daniely Krajčovej je individuálna skúsenosť. Túto skúsenosť s ľudskými príbehmi na osobnej, dejinnej a spoločenskej úrovni Krajčová pretavuje do diel, ktorých základom je práca s kresbou, videom či animáciou. Často v nich rezonujú otázky inakosti a subjektívne pohľady jedincov z vyčlenených skupín – utečencov, cudzincov, Rómov, Židov. 

Pomyselnú inakosť nachádza i vo svojom bezprostrednom okolí v aktuálnej roli matky. V rámci samostatnej výstavy Za zábradlím sa zameriava na mapovanie pohybu detí vo verejnom priestore. Krajčová so svojimi deťmi absolvovala niekoľko trás či už priamo v Liptovskom Mikuláši alebo v neďalekom Liptovskom Jáne, pričom ich viac či menej nemoderovaný pohyb v skutočnom (nie primárne vytvorenom pre hru) priestore zachytávala na fotoaparát či video. Trasy pohybu následne spracovala do podoby nekonvenčných máp divákovi pravdepodobne dobre známych oblastí, ktoré však vďaka odlišnej optike zdôrazňujú iné body, ako kodifikované kartografické spôsoby mapovania priestoru. Zaujíma ju spôsob prirodzeného využívania verejného priestoru deťmi, ktorý (zatiaľ) nebol modifikovaný do štandardizovaných dráh uvažovania o ňom.

Tieto mapy Krajčová zhotovuje maľbou na látku, ktorá jednak evokuje domáci obrus, ale v neposlednom rade je svojimi vlastnosťami vhodná k tvorbe v domácom prostredí s deťmi - je ľahká, skladná a jednoducho sa s ňou manipuluje.   

Monochromatické i farebné mapy sú doplnené o videomateriál, ktorý vznikol zo spoločnej cesty autorky, jej dvoch detí a kurátorky z vlakovej stanice cez centrum Liptovského Mikuláša do Liptovskej galérie P.M. Bohúňa v zimnom období. Oba výtvarné prístupy k záznamu pohybu - maliarsky i digitálny - ukazujú rozdiel vo vnímaní cesty medzi deťmi a dospelými. Zatiaľ čo dospelí sa zameriavajú na budúci cieľ (ktorým môže byť napríklad galéria), deti prežívajú túto cestu ako sled pohybov, riadených momentálnym zaujatím parciálnymi detailmi okolia. Skúmajú ich alebo svoje vlastné možnosti pôsobenia na okolité prostredie dotykom, údermi či skokmi - v tomto prípade aj kopy snehu, ktoré sú tvárnou hmotou a zároveň preliezačkou. Ich pohyb „za zábradlím“ je tak synonymom pohybu mimo predpísaných či naučených línií.

Podobne ako v mnohých svojich predchádzajúcich projektoch Daniela Krajčová rozširuje svoju tému o moment participácie - pozýva miestne rodiny s deťmi k spoločnej prechádzke mestom, pričom jej zámerom je nielen spoločný zážitok, ale najmä reciprocita: obľúbené cestičky lokálnej komunity v priestore sú príležitosťou pre nehierarchizovanú výmenu skúseností, ktoré autorku obohacujú v rovnakej miere ako účastníkov.  Krajčová túto kolektívnu skúsenosť následne stvárňuje do podoby mapy priamo v priestore galérie, čím vytvára pendant zážitku jej detí s rovnakým miestom a naznačuje takmer nekonečné možnosti interpretácie fádneho, zdanlivo “jednorozmerného” utilitárneho priestoru cez prizmu individuálnej optiky.

Paralelným programom detských trajektórií sú mentálne svety mamičiek, ktoré sú so svetom detí esenciálne prepojené, napriek tomu však často ponorené v oblastiach vzdialených svetelné roky od nich. Krajčová, fascinovaná efemérnou a (polo) verejnou komunikáciou na sieti, pomedzi mapy umiestňuje látkové pásy ilustrovaných konverzácií z tzv. mamičkovských webov. Vo svete „za zábradlím“ pomyselného pracovného sveta totiž matky na tzv. materskej dovolenke často zažívajú oddelenie a izoláciu, ktoré sa nezriedka snažia preklenúť spojením s inými mamičkami práve prostredníctvom internetu. Krajčová sa však nezameriava len na ne, ale citlivo reaguje na vážne i menej vážne problémy, s ktorými sa mladé rodiny potýkajú – vrátane vzťahových či výchovných otázok, ale aj problémov alkoholu a násilia v partnerstve, popôrodnej depresie či ekonomickej migrácie.

Daniela Krajčová (1983) vyštudovala v roku 2006 VŠVU (Katedra intermédií a multimédií, Ateliér priestorových komunikácií) a v roku 2010 animovaný film na VŠMU v Bratislave. V roku 2014 ukončila doktorandské štúdium na VŠVU na Katedra intermédií a multimédií. V tvorbe sa dlhodobo venuje maľbe, kresbe, animácii, animovanému filmu a participačným aktivitám zameraným najmä na minoritné či diskriminované skupiny obyvateľstva. V roku 2016 bol finalistkou Ceny Oskára Čepana. Vystavovala na výstavách na Slovensku ( Kunsthalle Bratislava - Strach z neznámeho, A je tu zas?, 2016, Tranzit - Committed to Change, 2014, SNG - Paradise Hunters, 2012) a v zahraničí (Pražské bienále, 2013; Bienale architektúry Benátky, 2012; v Budapešti, Francúzsku, Slovinsku, Estónsku, Albánsku, ai.)

Jana Babušiaková