Posolstvo nádeje

     V centre veľkej časti tvorby Martina Martinčeka je obyčajný zraniteľný človek kráčajúci životom. Blúdi, hľadá, nenachádza, padá, znovu vstáva a kráča ďalej k cieľu svojej najťažšej cesty: k sebe. Vytrvalo nám tak pripomína, že umenie je večný pokus prekročiť všetky hranice. Ak sa umelcovi podarí, aby krása ako ju podľa svojich predstáv vytvoril, zasiahla na niektorom nepatrnom miestečku jemnú emulziu vnímavosti diváka, nestalo sa nič viditeľné, a predsa sa stalo veľa. Ten maličký bod môže byť impulzom k prebudeniu jeho človečenstva. Aby sa bránil všetkému, čo by ho mohlo ohroziť. Umelec vysiela posolstvo nádeje. Ak mu divák porozumie, autor má nádej, že netvoril celý život zbytočne.

     O vrchároch sa traduje, že ťažko nadväzujú kontakty i so známymi. Martinčekovi sa podarilo získať si ich priazeň. Tvrdí, že vždy dbal o to, aby sa v ňom ľudia nesklamali. To vraj bola jediná cesta ako vytvoriť dôveru „k pánkovi z mesta“ a ešte k tomu doktorovi. Martinček nebol pre nich fotograf, ktorý príde raz za mesiac a viac sa o nich neobtrie. Bol ochotný prísť kedykoľvek, keď niečo potrebovali. V každej dennej i ročnej dobe. Priniesol stoličku pre Annu Žiačikovú, lieky alebo barlu pre stolára Martina Dutku.

     Martinček dôsledne dodržiaval priam asketický denný režim, v mnohom podobný hrdinom jeho obrazových eposov, žijúcich dni ako povedal básnik „naložené ako záprahy, na oboch koncoch presahujúce do noci“. Skoro ráno do hory a potom večer dlho v tmavej komore. Sedem dní v týždni takáto prísna rehoľa.

     V rozsiahlych cykloch Nezbadaný svet, Svetlá vo vlnách, Svetlá na veciach zeme, Chvála vody, Hora, autor citlivo umocnil námety ponúkané ľudskému oku prírodou. Ochota učiť sa poznávať neznáme písmená v jej abecede mu umožnila čítať v tomto nevyčerpateľnom prameni inšpirácie a prinášať o tom svedectvo vo svojich snímkach. Legendárny je  Martinčekov dialóg s riekou.

     Cyklus Chvála slnka je impozantným vyvrcholením tvorby z prírody a o prírode. Fotograf zobrazil slnko nie zoči – voči, len jeho odraz na vode. Iba jeho obraz. Bol čarovnejší ako realita, z ktorej sa zrodil.

     Na Bienále výtvarného umenia v brazílskom Sao Paulo roku 1981 a o tri roky neskôr na Bienále v Benátkach mal cyklus Chvála slnka úspech a zaujal odborné medzinárodné poroty i laikov. Jeden Japonec požiadal Martinčeka, aby mu opísal ako to nafotografoval. Vysvetlil mu nevyhnutnú konšteláciu siedmich podmienok a nakoniec  mu zdôraznil, že výsledok vyžaduje boží dar. A tiež byť k sebe nemilosrdný.

     „Od jari do jesene som vstával o druhej v noci, aby som bol pri východe slnka na mieste, ktoré som si predchádzajúci deň vybral“, spomínal Martin Martinček. „Najmä si však treba uvedomiť, že tieto snímky som netvoril z brehu. Štyri roky som vytrvalo vstupoval do horských potokov, ešte aj ako osemdesiatročný. Lákalo ma objavovať. Človek by mohol žiť aj sto rokov a stále by mohol nachádzať nové námety na fotografické stvárnenie.“  

     Stalo sa u nás módou, že kdekto sa pechorí: Bol som tam, v tej Amerike. Druhý bol nie v tej, ten bol zasa v inej. A pravdu má básnik, keď tvrdí, že nie oni, lež vy, majstre, len čo ste očistili peň od íveria, zastali ste nad skalnatým, pustým pohorím v Kordillerach. Alebo v Himalájach. Či na končiaroch starého kontinentu. Kdekoľvek. Pritom ste boli vždy tu. Ako ľudia z vašich fotografií.

                                                                                                                                                        Marián Pauer