Marek Ormandík sa narodil 19.12.1968 v meste Bratislava. Tvorivo zameraná bola jeho cesta už od strednej školy, nakoľko študoval propagačnú grafiku na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave. Pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (v rokoch 1987 až 1993), kde študoval voľnú grafiku a knižnú tvorbu pod vedením doc. Jána Lebiša, prof. Igora Rumanského a prof. Dušana Kállaya. Na výtvarnej scéne sa objavil v 90.tych rokoch. Jeho tvorba je zameraná na maľbu, kresbu, ilustráciu a grafiku, no venuje sa i soche.

KAM ŠIEL ANJEL, TAM BOL DIABOL

     V umení sa neustále rieši otázka krásy a škaredosti. Mnohí teoretici hovoria o dekadencii v súčasnom umení. Umenie by malo byť vraj krásne. A vlastne, čo je merítkom krásna? Keby sme sa mali povrchne pozrieť na Ormandíkove diela a posúdiť, či sa nám zdajú krásne, odpoveď by znela skôr – nie. Oni si totiž nedávajú za cieľ vyzerať krásne, v zmysle akéhosi ideálneho zobrazenia. Nejde mu o dokonalé sprostredkovanie reality (videného). Ormandíkovi ide o to, aby sprostredkoval to, čo práve videné nie je. Aby sprostredkoval to - povedzme to laicky – čo má v hlave. Ako veci vidí on, ako ich vníma a cíti. Na dosiahnutie toho využíva hrubé ťahy štetca. Častokrát používa výraznú obrysovú líniu, akoby sa pod maľbou skrývala kresba alebo akoby bola jeho maľba sčasti zlúčená s kresbou a jej lineárnosťou.

     Forma zobrazeného u Mareka Ormandíka je redukovaná, zjednodušená, sú to formálne skratky a táto zjednodušenosť sa úzko spája s dynamickosťou jeho tvorby. Nemožno odoprieť Ormandíkovým dielam istú spontánnosť. Charakteristická je preňho jasná,  sebaistá a osamotená línia a s použitím minima hrubých ťahov štetca vykreuje figúru vyznačujúcu sa plastickosťou. V kresbe však niekedy obťahuje líniu akoby hľadal jej tvar. V jeho tvorbe teda nejde o krásu, skôr vidíme akúsi čudesnosť, pretože zobrazené postavy sú často deformované.

     U Mareka Ormandíka sa vyskytuje niekoľko tematických okruhov ktorým sa opakovane venuje. Silne zastúpené sú biblické motívy. Zobrazuje tu postavy ako Ježiš, Panna Mária, rôznych anjelov ale i démonov (alebo skôr démoníkov), modliace sa či prosiace postavy. Nechýbajú u neho motívy mytologické – Satyr, Kentaur, Minotaurus (v najlepšom prípade Minotaurus jazdiaci na Kentaurovi), ale i rozprávkové ako napríklad rôzni draci. Často teda Ormandík tematicky čerpá z histórie.

     Tieto historické témy však posúva do súvislostí súčasných a odkazuje tak k problémom dnešnej spoločnosti. Spomínali sme však biblické a mytologické námety, čo sú, dalo by sa povedať skutočne veľké témy, avšak v podaní Mareka Ormandíka vždy vyznievajú akosi inak. V týchto mnohokrát opakovaných námetoch istým spôsobom mení ich zaužívané, až archetypálne významy. Jednoducho mení súvislosti už zaužívaných vecí, ktoré sú v našej spoločnosti zakorenené a ikonické. Filozoficky sa pohráva s týmito ustálenými významami a polemizuje nad nimi. Pre niekoho by sa však takéto narábanie s motívmi mohlo zdať nemorálne alebo provokatívne, no Ormandík provokuje skôr k úvahe. Čiže žiadne idealizovanie ani pokrytecké dogmy. Ormandík ruší to, čo je v spoločnosti tabu. Robí to však za pomoci istej nadsázky, absurdity, ba miestami priam až paródie. Nemožno preto odoprieť Ormandíkovmu spôsobu tvorby HRAvosť, pretože on sa s významami hrá. Ormandíkove diela sú preto častokrát trpko – trefným komentárom spoločnosti s nadhľadom.

     Tvorba Mareka Ormandíka odzrkadľuje jeho pohľad na svet a ten rozhodne nie je čiernobiely, ale má skôr rôzne odtiene šedej. Postavy v umelcových dielach sa často nevyznačujú vyslovene dobrom a ani zlom. Na Ormandíkových dielach dominujú figúry (často aj zvieracie). Tie pôsobia zväčša naliehavo, a preto sa nám snažia vypovedať ich príbeh. Vo všeobecnosti tieto postavy hovoria zvyčajne príbehy o smrti, živote, láske, možno viere, o hodnotách a podobne.

     Okrem postáv umelec zobrazuje aj portréty. Sú to vlastne určité typy hláv, pričom každá je rozdielna, no zároveň sú akýmsi spôsobom všeobecné, dalo by sa povedať všeobsiahle. Vo väčšine prípadov teda nemôžeme hovoriť o akejsi identite postáv, nie sú konkrétne, skôr ide o všeobecnú identitu človeka alebo o ľudské princípy a prejavy (napríklad emocionálne). Čiže hoci sa všetky tieto postavy odlišujú, predsa sa kdesi stretávajú. Možno práve v tej ich ľudskosti.  

     S tým súvisiaci a dôležitý prvok v jeho tvorbe je aj gesto spomínaných zobrazovaných postáv. Gesto ako niečo, čo sa bezprostredne k tejto ľudskosti viaže. U Mareka Ormandíka sú to najčastejšie gestá rozpažených alebo zopätých (modliacich sa alebo prosiacich) rúk, často zobrazuje aj kľačiace postavy a tiež také, ktoré sa snažia vykročiť vpred. Tieto postavy sú nositeľmi výrazov. Sú nositelia rôznych emócií a to v škále od radosti cez melanchóliu, až po smútok a rôzne iné emócie, aké si Marek Ormandík zmyslí dať na plátno.

          Marek Ormandík je autor, ktorý zvyčajne vytvára rôzne tematické cykly. Jeho výstavy sú preto častokrát tematicky nasmerované, avšak v prípade výstavy Kam šiel anjel, tam bol diabol, organizovanej Liptovskou galériou P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši vo výstavných priestoroch Galérie Kolomana Sokola, je to inak. Ide o výber rôznych diel z jeho tvorby a preto síce bude pohľad na jednotlivé cykly ohraničenejší, no celostnejšie sa ukáže prierez jeho tvorbou.

                                                                                                                                                    Natália Kundisová