Výtvarnému hnutiu alebo skôr generačnému úsiliu umelcov, ktorí sa narodili okolo roku 1909 sa začal intenzívne venovať v 50. rokoch slovenský historik umenia Karol Vaculík. Ako sám spomína, takúto skupinu nemožno dobrovoľne opustiť, či do nej vstúpiť, je to niečo, čo si daní umelci vybrať nemohli, pretože spoločný štart do života, im bol daný. Ešte výraznejším kultúrno-historickým medzníkom sa pre tento pojem stal rok 1964, kedy bola v Slovenskej národnej galérii vytvorená výstava s názvom ,,Generácia 1909: Svedomie doby“ a pripravili ju Ľudmila Peterajová spolu so spomínaným K. Vaculíkom. Názov našej výstavy ,,Generácia 1909“ preto priamoúmerne vychádza z týchto kultúrno - historických súvislostí.

Keď hovoríme o generácii okolo roku 1909, ide o umelcov, prichádzajúcich na výtvarnú scénu približne v 30-tych rokoch minulého storočia, no nemožno povedať, že by títo umelci tvorili ako ucelená skupina, ale ako jednotlivci a každý svojským spôsobom. Hoci sa rozdeľovali vo svojich myšlienkových postojoch či v rozdielnych výtvarno-vývojových hľadiskách, v ich tvorbe sa dajú určiť isté súvislosti. Jednotiacim prvkom umelcov je teda ich generačná príslušnosť, čo má za následok spoločnú programovú platformu. Výsledkom bolo príznačné zameranie sa na obsahovosť, schopnosť vyjadrenia myšlienky, zdôraznenie emocionality, záujem o individuálny či celospoločenský vývoj. Ich tvorba je tak výpoveďou svojej doby, odrazom spoločenskej situácie ale i generačným odkazom jednotlivých umelcov.

Spoločným znakom úsilia bol odklon od špekulatívnej abstrakcie k životnej realite. Preto si umelci našli rovnováhu medzi komunikačnou funkciou umenia a jeho formálno-estetickými zložkami, u každého umelca však po svojom. Inak povedané, chceli sprístupniť umenie bežnému človeku, no nie na úkor jeho kvality. Niektorí umelci si svoju cestu našli v zásadách romantizujúceho realizmu, niekedy s prvkami expresívneho alebo impresívneho chápania v lyrickejších polohách, pričom ostatní rozvíjali problematiku kubizmu, rôznych pokubistických smerov a čiastočne aj surrealizmu (napr. E. M. Šimerová) vychádzajúc z dobových parížskych avangárd. V rámci charakteristických štýlových znakov Vaculík rozdeľuje generáciu na dva vývojové prúdy: Pražský (Majerník, Želibský, Hoffstädter, Nevan, Šimerová) kladie dôraz na žánrovosť a využíva epické momenty. Pre Bratislavskú vetvu (Mudroch, Matejka, Kostka, Bednár, Pribiš) je charakteristický monofigurálny motív, zátišie, dôraz na symbolickosť, využitie inotajnej funkcie námetu, taktiež významové ozvláštnenie farebného podania.

Je potrebné spomenúť dôležitosť tejto generácie, ktorá sa zaslúžila o vývoj nášho umenia. Preto výstava ,,Generácia 1909“ znovu ožíva, tentokrát v Liptovskej Galérii Petra Michala Bohúňa.

Na výstave sa vyskytujú aj diela tesne po roku 1964 (kedy sa konala výstava ,,Generácia 1909: Svedomie doby“ v SNG), zároveň diela nie sú totožné s výstavou konajúcou sa v spomínaných rokoch.

Predstavíme vám diela zo zbierok Liptovskej galérie P. M. Bohúňa a doplnené sú zo zbierkového fondu Galérie mesta Bratislavy.

Zoznam vystavených umelcov:

Štefan Bednár, Ladislav Čemický, Vladimír Droppa, Jozef Fedora, Bedrich Hoffstädter, Rudolf Hornák, Jozef Chovan, Jozef Ilečko, Ľudovít Ilečko, Jozef Kostka, František Kudláč, Eugen Lehotský, Július Lörincz, Cyprián Majerník, Peter Matejka, Dezider Milly, Lea Mrázová, Ján Mudroch, Július Nemčík, Eugen Nevan, František Studený, Július Szabó, Ester Šimerová-Martinčeková, Valér Vavro, Mária Želibská-Vančíková, Ján Želibský.                                                                           

                                                                                                                                           Natália Kundisová