Názov stálej expozície explicitne odkazuje na dielo Franza Lindera zobrazujúce námet Pôvod maľby. Táto olejomaľba vytvorená v roku 1786 patrí svojim obsahom i formálnym spracovaním k najvýraznejším z prezentovaných exponátov. Pomenovanie výstavy Pôvod maľby. Maľby, ikony, plastiky 15.-19. storočia však implicitne zahŕňa i skutočnosť, že v rámci expozície sú návštevníkovi prezentované najpôvodnejšie v zmysle najstaršie diela zo zbierok Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa. Prenesene možno povedať, že výstava ponúka možnosť nahliadnutia do chronologických počiatkov maliarskej, ikonopiseckej a sochárskej tvorby z galerijných zbierok, pričom veľké množstvo exponovaných objektov bolo doposiaľ uložených v depozitárnych priestoroch Liptovskej galérie a teda mimo pohľad diváka. Aj vďaka reštaurátorským prácam sa mohli tieto umelecké artefakty premiestniť z depozitárov tam, kam právom patria – do výstavných miestností. Okrem diel zo zbierok Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa sú súčasťou expozície i diela dlhodobo vypožičané zo Slovenského národného múzea v Martine.

            Spoločným menovateľom vystavených exemplárov je rozmanitosť. Divák má možnosť percipovať diela s rozličným druhovým zaradením i formálnym spracovaním, stretne sa s pestrosťou žánrov a tém, s mnohými (prevažne anonymnými a neznámymi) autormi a s odlišnou dobou i miestom vzniku jednotlivých diel.

            Premiestnením exponovaných diel z ich autentického prostredia a z ich prvotných spoločensko-historických štruktúr na nové galerijné pôsobisko ustúpili niektoré pôvodné funkcie týchto diel do úzadia, kým iné funkcie nabrali na význame. Oltáre so svojimi krídlami, sakrálne maľby na dreve i voľne stojace či do celku oltára zabudované plastiky svätcov nemali len vypĺňať a ozdobovať priestory chrámov, v ktorých boli pôvodne umiestnené. V časoch, keď dostupnosť kníh a gramotnosť neboli samozrejmosťou, predstavovali vizualizácie dejov zo Starého a Nového zákona či z legiend svätých tzv. Bibliu pauperum – Bibliu chudobných. Ľud vďaka obrazom ľahšie nadobúdal poznatky o pravdách viery. Zobrazenia činov jednotlivých svätcov tiež plnili funkciu nasledovaniahodných vzorov. Diela slúžili i ako typ duchovného média – postavy na nich zobrazené mali sprostredkovať ľuďom kontakt s Bohom. Toto platí aj o ikonách. V súvislosti s ikonami sa i dnes často používa slovné spojenie „okná do neba“, ktoré ešte viac akcentuje ich mediačnú funkciu. V prípade portrétov, ktoré sú v expozícii Pôvod maľby tiež zastúpené vo väčšom počte, išlo predovšetkým o funkciu reprezentatívnu, (seba)potvrdzujúcu i memoratívnu. Portréty pôvodne umiestnené v kaštieľoch a šľachtických sídlach mali potvrdzovať sociálny status rodiny a prezentovať hodnosť, zastávanú funkciu i autoritu svojho ľudského predobrazu. Prostriedkami, vďaka ktorým sa dosahovala požadovaná reprezentatívnosť, boli i póza, mimika, odev, šperky a rôzne doplnky. Portréty, ktoré sa v silných rodoch kumulovali s každou novou generáciou, mali zabezpečiť udržanie pamäti rodu a zároveň demonštrovať, ako hlboko do minulosti siahajú rodinné korene.

                Diela svojim exponovaním vo výstavných priestoroch nadobúdajú celkom novú autonómiu, ich častokrát dominujúca služobná funkcia sa transformuje. Práve v galerijnom prostredí získavajú prioritu umelecké a estetické kvality prezentovaných artefaktov. Percipient sa môže v plnosti ponárať do hĺbky krásy a pôvabu formálneho spracovania jednotlivých objektov. Dôležitou však zostáva i obsahová stránka diel a spoločensko-historické pozadie ich vzniku. Umelecké diela sú významnými svedkami svojej doby a ich dokumentačná hodnota je nenahraditeľná. Exponované výtvory však k divákovi prehovárajú svojou jedinečnou rečou, svojim vizuálnym jazykom, na dešifrovanie ktorého sú potrebné špecifické nástroje a určitý súbor poznatkov.

            Pre umelecký svet stredovekého človeka nebolo realistické stvárnenie nijako dôležité. Umelecké diela mali ľudí približovať k Bohu a nie ich svojou prílišnou formálnou prepracovanosťou rozptyľovať či odvádzať od myšlienok na neho. I z tohto dôvodu sa nepokladalo za potrebné zobrazovať postavy s individuálnymi ľudskými črtami. V období gotiky sú rozšírené ľudské typy – typ apoštolov, biskupov, panien, kráľov a kráľovien, vojakov a pod. I v predstavenej expozícii sa možno stretnúť s týmito ľudskými typmi. Najlepším príkladom sú postavy štyroch svätých panien – Barbory, Margity, Doroty a Kataríny – z Mariánskeho oltára zo Sv. Kríža. Aby bolo možné určiť, o koho pri jednotlivých zobrazeniach ide, využívali sa buď nápisové pásky, v ktorých boli presne uvedené mená stvárnených postáv, alebo atribúty. Práve individuálne atribúty – špecifické predmety či zvieratá charakteristické pre konkrétnu postavu – boli mimoriadne obľúbené a frekventované. Najbohatším zdrojom atribútov bol spis Legenda aurea (Zlatá legenda) od Jakuba de Voragine. Vďaka legendám obsiahnutým v tomto diele vieme napríklad určiť, že v expozícii vystavená postava muža v biskupskom odeve s berlou a mitrou a s viacerými hrudami položenými na knihe je sv. Mikuláš, že polonahý priviazaný muž so šípmi zapichnutými v tele je sv. Šebastián a mladá žena držiaca košík naplnený kvetmi je sv. Dorota. Existujú však aj iné monografické legendy dokumentujúce životy jednotlivých svätcov. Torzo tela ukrižovaného Krista zahaleného serafínskymi krídlami je možné určiť vďaka Legende Maior (Legenda väčšia), ktorú o živote sv. Františka napísal sv. Bonaventúra.

            Oproti stredoveku sa záujmy novovekého človeka podstatným spôsobom zmenili, jeho pozornosť sa čoraz viac odvracala od nadzmyslových záležitostí k prírode, ktorej súčasťou bol i on sám. Nový spôsob vnímania prírody i človeka sa odrazil aj v umení. Maliari i sochári prejavovali čoraz väčší záujem o ľudskú fyziognómiu a anatómiu, vo svojich dielach sa snažili zachytiť individuálne črty jedinca i jeho emočné rozpoloženie. V stredoveku bežné neutrálne zlaté pozadia výjavov začali nahrádzať priehľadmi do krajiny, pričom prírodné prvky a vegetáciu zobrazovali častokrát mimoriadne detailne. Celková kompozícia diel nabrala vďaka novým poznatkom o perspektíve dojem hĺbky. Prienik týchto nových tvorivých princípov možno v rámci výstavy badať predovšetkým na exponovaných krídlach oltárov zo 16. storočia. Na výjave Bičovanie Krista od Majstra tabule sv. Juraja možno vnímať jeho zvýšený záujem o ľudskú anatómiu. Taktiež dobový odev na postavách Kristových mučiteľov svedčí o realistických výtvarných snahách umelca. Tváre Kristových mučiteľov sú už vysoko individualizované. Na krídlach Oltára sv. Trojice z Okoličného možno v pozadí postáv sv. Petra a sv. Pavla badať trsy trávy. Hoci majú zobrazené steblá rustikálnu až zľudovelú formu, predsa svedčia o tom, že ich tvorca nebol voči prírode a novým umeleckým trendom nevšímavý. Na výjave Korunovanie Krista tŕním z krídla Oltára zo sv. Kríža možno odčítať prvky dobového interiéru. Cez okenné priehľady je vidieť do otvorenej krajiny, čím sa scéna ešte viac opticky prehlbuje. Zvýšený záujem o fyzické záležitosti dosvedčuje i fakt, že umelcom zobrazené figúry vrhajú tiene.

Expozícia Pôvod maľby. Maľby, ikony, sochy 15.-19. storočia je ukážkou toho najlepšieho z piatich storočí umeleckej tvorby zozbieranej v priebehu rokov odbornými pracovníkmi Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa. Diela vybraté z depozitárnych priestorov a nainštalované vo výstavných miestnostiach nanovo ožívajú v prítomnosti diváka. Aj vďaka divákovmu osobnému estetickému a emocionálnemu prežívaniu v prítomnosti diel a vďaka jeho subjektívnym interpretáciám získavajú tieto diela nové obsahy a významy a ich pôsobenie, príbeh a „život“ pokračujú ďalej.