Nezanedbateľné množstvo umeleckých spolkov odvždy spájalo miesto ich pôsobenia. V našom prípade ide o Ružomberok, pričom vznik spolku ROZETA datujeme do obdobia, kedy sa umenie postavilo do striktnej opozície voči nacionalistickej politike “mečiarizmu” a otázka spolkov, t.j. potreba kolektívneho posilnenia individuálnych aktivít, bola opäť raz dejinne aktuálna. V 90. rokoch 20. storočia to boli práve takéto iniciatívy, ktoré zabezpečili kontinuitu kvalitného súčasného výtvarného umenia, a to za minimálnej spoločenskej podpory. Politika však nebol jediný dôvod vzniku spolku - vo svojej podstate ním bola najmä prítomnosť silných umeleckých osobností, ktoré sa nechceli vzdať pôsobenia vo svojom regióne a tiež tradícia významných umelcov, ktorí odtiaľto pochádzali.

Vidno to nielen na prvom (a doteraz jedinom) spoločnom katalógu z roku 1995, ale rovnako aj dnes - jednotliví umelci, členovia spolku a väčšina hostí, prezentujú veľmi vyhranené, až hermeticky uzavreté výtvarné programy. Mohlo by sa zdať, že ich zrelosť a rôznorodosť bráni možnosti nájsť medzi nimi spoločné menovatele. Predsa však možno hovoriť o sústredenej reflexii mnohých z aktuálnych dobových problémov na pozadí univerzálneho umeleckého jazyka, ktorý niektorí z autorov formujú už po mnoho desaťročí.

Fenomén krajiny, ktorý stojí ako motív v pozadí výberu diel na túto výstavu so sebou nesie nevyhnutný ekologický akcent. V dnešnej dobe, ktorej dominuje vojna, energetická kríza, (“novo”-)artikulácia hodnôt a etiky, ktorú sme z konzumnej pohodlnosti z nášho zorného uhla vypustili, tomu ani nemôže byť inak. Krehká hranica konštrukcie a deštrukcie, zotrvávanie na istotách umeleckého prejavu i hľadanie poézie na neobvyklých miestach alebo v nezvyčajných činnostiach, to sú len niektoré postrehy, ktoré môžeme vytušiť pri pohľade na tvorbu vystavujúcich - povedzme to otvorene - skeptikov.

Skepticizmus nie je v tomto prípade zdrojom revolty a nie je to ani uspokojené konštatovanie aktuálneho stavu našej spoločnosti (dejiny umenia ani umeleckú prevádzku nevynímajúc). Ide o postoj, v ktorom realita nikdy nepredčí očakávania, no napriek tomu stojí za artikuláciu, poetizáciu, abstrahovanie, zhudobnenie - napríklad gestom privlastnenia, privátnym časozberom, či odhalením tajomstva. Zároveň možno povedať, že aj pri rozsiahlych vystavených inštaláciách je, rovnako ako pri individuálnych dielach, použitý výtvarný jazyk vlastne veľmi úsporný. Striedmosť možno vnímať ako dnes veľmi potrebnú ekológiu umeleckého myslenia, no aj ona je vlastne spoločným menovateľom tvorby členov spolku ROZETA už od samotného začiatku ich existencie. Striedmosť sa našťastie neprieči silnému vyjadreniu. Naopak, pri sústredení sa na jednotlivé diela zistíme, že za každým z nich je intenzívny koncept a konzistentný umelecký svetonázor, ktorý sa nepotrebuje prejaviť bombasticky a napriek tomu dokáže prinášať presne tie obsahy, ktoré zamýšľa.

Richard Gregor