Výstava Nie som tvoj objekt! predstavuje umelecko-kurátorskú intervenciu piatich členiek kolektívu Feministických (umeleckých) inštitúcií do zbierok Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa. Umelkyne Darina Alster a Kateřina Olivová a kurátorky Karina Kottová, Lenka Kukurová a Zuzana Štefková pripravili päť tematických sekcií, v ktorých pracujú so zbierkovými predmetmi šiestich storočí. Výber je doplnený tvorbou súčasných umelkýň a umelcov. Spoločným menovateľom je snaha o alternatívne spôsoby nazerania na diela a súčasne emancipácia vybraných umeleckých diel z klasických príbehov dejín umenia a z ich štýlových a dobových súvislostí. Jednotlivé sekcie nanovo rámcujú historický a súčasný pohľad na materstvo, spochybňujú objektifikujúce spôsoby zobrazenia a manipuláciu so ženským telom a prírodou, aj všeobecnejšie s ľudskými a ne-ľudskými entitami, a ukazujú paralelné uhly pohľadu, nedominantné perspektívy a vylúčené alebo vytesnené skutočnosti.

Kolektív Feministických (umeleckých) inštitúcií usiluje o napĺňanie spoločne formulovaného kódexu, ktorý definuje súčasnú inštitúciu založenú na feministických princípoch. Feministická inštitúcia je spoločensky angažovaná a sebakritická, zdôrazňuje nehierarchické princípy, etiku a zodpovednosť v rámci vlastnej vnútornej štruktúry, aj v rámci svojho fungovania navonok. Súčasťou kódexu sú tiež rodové kvóty a snaha o vytváranie rovnakých príležitostí pre ženy, ale aj pre iné znevýhodnené skupiny, čo sa týka pracovných pozícií, verejnej prezentácie a programu, a tiež v rámci diváckej základne. Feministické (umelecké) inštitúcie sa hlásia ku klimatickej zodpovednosti a iniciovali vznik platformy Umění pro klima. http://feministinstitution.org/

 

Medzi očami

(Zuzana Štefková)

Sekcia pozostáva z dvoch častí tematizujúcich možnosť nového rámcovania pohľadu, ktorý v tradičnom ponímaní smeruje od diváka k umeleckému dielu. V prvej časti prechádzame chodbou medzi dvojicami podobizní, na ktorých si portrétovaní navzájom hľadia do očí. Aby sme mohli ísť ďalej, musíme vstúpiť do ich zorného poľa, narušiť výmenu pohľadov a možno i pocítiť, aké to je, keď sa sami stávame pozorovanými. Druhá časť rozvíja pomyslený dialóg medzi kresbami Ladislava Mednyánszkého a videom “I Can be Real as You Can Dream” súčasného umelca Jana Matýska. Aj tu dochádza k umocneniu jedného diela prostredníctvom druhého. Protagonista videa oslovuje mladých mužov z kresieb a svojím podmanivým monológom odkrýva zmyselnosť fragmentov ich tiel a evokuje intenzitu, ktorá pred viac než sto rokmi priťahovala túžobný pohľad umelca. Hypnotickému účinku videa však neunikne ani divák alebo diváčka. Hlas programu nás láka k interakcii, aktivizuje naše telá a hlása úplné zrušenie odstupu: „Môj prst sa dotýka tvojej kože. Tvoj prst sa dotýka mojich pixelov. Hranica medzi nami neexistuje.”

 

Mamičkina rolka

Oh baby, baby

(Kateřina Olivová)

Materstvo nie je len privátnou rolou realizovanou v srdci rodiny s našimi najbližšími, je to aj sociálna rola, ktorá sa odohráva v širšej spoločnosti. S oboma polohami sa spája mnoho stereotypných predstáv a očakávaní. Materstvo, deti a rodina sú tiež tradičnými námetmi (umeleckého) zobrazenia, pomocou ktorých sú často komunikované témy, ako je kresťanská láska, tradícia a folklór, každodenné zážitky a výnimočne i emócie a intimita. Obzvlášť zaujímavú časť zbierky Galérie P. M. Bohúňa predstavuje portrétovanie detí, predovšetkým pri bežných činnostiach, ako je hra. Dôležitými pozíciami v prezentovanom výbere diel sú hlasy tých málo umelkýň, ktoré o materstve a rodine referujú z vlastnej perspektívy a skúsenosti a menia tak mocenskú dynamiku z pozorovaných na hovoriace, na nositeľky poznania a vedomia.

Súčasťou tohto výstavného celku sú práce umelkýň a umelca Barbary Gryka, Filipa Kijowskiho, Karin Písaříkové a Kateřiny Olivové. Vďaka Karin a jej motivačnému videu tečie materské mlieko prúdom z každej fontány v Liptovskom Mikuláši v čase, keď prichádza do mesta Kinga X, kamarátka Barbary a Filipa, aby zdieľala skúsenosť ženy, ktorá ani vo veku 42 rokov nechce platiť za svoju interrupciu.

A Kateřina medzitým roluje mamičkinu rolku z mäsa, stereotypov, lásky a očakávaní.

 

Žena ≠ krajina ≠ objekt

(Karina Kottová)

Táto sekcia výstavy problematizuje tzv. „male gaze“, mužský, poťažmo antropocentrický pohľad na ženu, prírodu a na svet. Nielen v dejinách umenia bola žena nespočetnekrát objektifikovaná, zobrazená ako predmet potešenia, túžby, ako nástroj, hračka. Je to ten istý pohľad, ktorým sa ľudstvo opakovane dívalo na krajinu ako na objekt záujmu a potešenia, ale aj pole pre vlastnú intervenciu, násilné manipulácie, deštrukciu. Akoby planéta sama a všetko na nej bolo len hračkou patriarchálneho usporiadania, s ktorou človek môže ľubovoľne zaobchádzať: obdivovať, ale tiež donekonečna vyťažovať a pretvárať k vlastnému obrazu. Táto schéma vyzýva k emancipácii. Žena nie je krajina a krajina nie je objekt. S akoukoľvek živou i neživou entitou je potrebné zaobchádzať rovnocenne. Priznať veciam, prírode i ľudským bytostiam právo hájiť svoje záujmy a nepodriaďovať ich jednému dominantnému uhlu pohľadu. Výber diel v tejto sekcii zahŕňa ako klasické portréty, krajinomaľby a zátišia, tak aj pomerne nečakané „pohľady na vec“ nielen od žien-umelkýň. Vyzýva návštevníkov, aby sa tentoraz na výjavy, na ktoré sú v galériách zvyknutí, pozreli trochu inak a ocenili ich svojbytnosť, súnáležitosť i odlišnosť.

Súčasťou intervencie je veľkoformátová maľba od Marie Lukáčovej, ktorá vo svojej práci skúma témy rodovej a ekonomickej (ne)rovnosti, exploatácie krajiny a možnosti solidárnejšieho medzidruhového spolužitia.

 

Vykorisťovanie

(Lenka Kukurová)

Žijeme v spoločnosti, ktorá je postavená na nadradenosti človeka nad prírodou a na jej vykorisťovaní. Prírodné prostredie a iné živé organizmy ľudstvo nevníma ako svoju súčasť, ale ako „zdroje“, ktoré je možné neobmedzene využívať. Toto myslenie je rovnako prítomné v socialistickom, aj v kapitalistickom usporiadaní, u mužov, aj u žien a priviedlo planétu až na pokraj ekologickej katastrofy. Výber umeleckých diel zo zbierok galérie zobrazuje industrializáciu spoločnosti a vytrácanie sa neporušenej prírodnej idyly, ktorá bola námetom umenia v minulosti. Časť diel zobrazuje nadšenie technickými výdobytkami a ilustruje predstavu, že ľudské zásahy prírode neškodia a dokážu ju dokonca vylepšovať.

Od 70. rokov 20. storočia sa objavujú myšlienkové smery, ktoré prinášajú aj iný pohľad: vnímajú prírodu a človeka ako previazanú sieť prvkov a vzťahov. Ekofeminizmus napríklad sleduje paralelu medzi presvedčením o dominancii človeka nad prírodou a o nadradenosti muža nad ženou. Príčinu vykorisťovania prírody vidí v patriarchálnom podmanení žien. V 70. rokoch sa v umení začínajú objavovať diela založené na prehodnotení vzťahu k prírode: prinášajú kritiku jej drancovania, no i víziu spoločnosti založenej na trvalej udržateľnosti, rešpekte a porozumení prírodnému okoliu a iným živým bytostiam. Takáto predstava budúcnosti začína prevažovať aj v súčasnom umení a filozofii.

Výber dopĺňajú diela súčasnej umelkyne a umelcov: kritické video Marie Lukáčovej, v ktorom kombinuje rap s vizualitou a humorne-ironické dielo „Škodci“ autorskej dvojice MINA (Milan Mikuláštík a Jan Nálevka).

 

Ak by bolo po ich, nemali sme nikdy prežiť

(Darina Alster)

Nech sú všetky rany a hnevy sveta videné, nech sú vypočuté a nech majú okolo seba taký svet, ktorý im dá priestor byť zhliadnutými a transformovanými! (citácia Mariky Pecháčkovej)

Násilie nemá rod. Alebo vlastne má? Narastá v dobách neistôt a v najväčšej miere dopadá na ženy. V súčasnej pandemickej dobe nabralo násilie v domácnosti na intenzite. Kurátorský výber Dariny Alster je magnetom na zjavné i potlačované násilie v klasických zobrazeniach. Či už sa jedná o vojnové traumy alebo o smútok zo straty blízkych, traumu z vysídlenia, opustenia, či tému sexuálneho obťažovania, vždy sa stretávame s ľudským utrpením prameniacim v násilí a strachu. Nereflektovaná traumatická skúsenosť je ďalej odovzdávaná z generácie na generáciu ako životná norma. V rozhodujúcich životných situáciách za nás potom nevedomky konajú strachy našich predkov. Inštalácia má charakter uličky hanby, kde niet úniku pred množstvom obrazov. Diváctvo sa z expozície dostane jedine cestou naspäť. Cestou von zo začarovaného kruhu traumy je spätný chod, retraumatizácia, očistenie osobného prežitku. Cieľom je konfrontácia s vlastnou odvrátenou stránkou. Vydržať pohľad do očí vlastného tieňa vyžaduje veľkú odvahu, ale je to spôsob, ako sa očistiť od utrpenia a vzájomného zraňovania.

Súčasťou inštalácie je aj video s názvom „Láska je Láska“. Autorky Darina Alster a Maya Štechová pomocou videorekonštrukcie skutočných udalostí prežili retraumatizáciu vlastných skúseností s násilím v domácnosti. Len pokiaľ sú negatívne emócie rozpoznané, môže dôjsť k ich transformácii. Inštalácia je spätným chodom v hlave, cestou späť ku koreňom, hľadaním odpovedí na ľudské utrpenie.

Ku spolupráci je prizvaná umelkyňa celoživotne sa zaoberajúca zdieľaním skúseností s temnou ľudskou stránkou, Alma Lily Rayner. Rayner sa rozhodla konfrontovať výjavy násilia v expozícii s video-performanciou vzniknutou v rámci procesuálnej platformy „Návod na prežitie“, ktorá spája ľudí s rozličnými skúsenosťami, no s rovnakým záujmom: mať možnosť v ťažkých životných situáciách nájsť podporu a tiež spoločne vytvárať alternatívne podporné siete pre druhých.

Stretávajú sa tu preživší sexuálneho násilia, zástupkyne rómskych žien, trans-komunity, ľudia so skúsenosťou so závislosťou alebo s psychiatrickou hospitalizáciou a ďalšie aktivistky a aktivisti. Spolupráca tejto polyfónie hlasov je súčasne kritikou súčasného (inštitucionálneho) systému starostlivosti a jeho limitov.

Účastníčky a účastníci: Andrea Tobolová, Mirka Slívová, Jakub Černý (číta Johna Donnea), Magdalena Šipka, Elena Gorolová, Martin Novák (číta Donnarda Whitea), Alex Sihelská, Radek Šabacký (číta Bell Hooks), Ladislav Fabian, Tess (číta Václava Hraběte), Bára Vidomská (číta Anastázii Klemensovou), Zuzana Fialová, Alex Vonsík a Alma Lily Rayner (číta Audre Lorde)