Nebýva to často, že sa na scéne zjaví autorka, ktorá ide proti prúdu súčasných tendencií, a to s takou vehemenciou, až je na prvý pohľad jasné, že jej musíme - ako kurátori či kritici - priznať status solitéra. Ten znamená špecifickú “imunitu”, nezasahovanie, neporovnávanie s trendom, a to aj napriek tomu, že solitérne vznikajúca tvorba môže byť konzervatívna, komplikovaná či intelektuálne nepriepustná. Nezriedka sa s takouto situáciou stretávame v rámci sochárstva, pretože práve ono je “pomalým médiom” so špecifickými pravidlami - vzniká prácne, dlho a dostáva sa mu paradoxne najmenšej inštitucionálnej podpory, keďže vyžaduje najväčšiu námahu. Nemožno ho posudzovať výhradne metrom dobovej aktuálnosti, apriórne na seba viaže moment nadčasovosti, na ktorú je potrebné si počkať.

Viktória Lengyelová (*1994) je poslucháčkou magisterského stupňa košickej Fakulty umení Technickej univerzity (prof. Peter Rónai). Sochárske objekty vytvára z drôtu, čo je materiál, po ktorom od čias Pavla Bindera (1935-2009) v takejto podobe u nás nikto nesiahol. Druhým špecifikom je dotyk so spirituálnymi témami, ktoré, ak chceme, môžeme vnímať v kontexte dlhodobej tradície ikonografie kresťanského umenia, alebo, z iného uhla pohľadu, v súvislosti s autorkiným predchádzajúcim štúdiom religionistiky na Karlovej univerzite v Prahe - ergo v zmysle filozofie a dejín náboženstva ako takého.

Napriek svojim rozmerom Lengyelovej sochárske objekty v zložitých sústavách evokujú avantgardistické objekty Marcela Duchampa či Josepha Cornella. Ilúziu prenosnosti podporuje tiež ľahká a vzdušná štruktúra, ktorá by sa dala v určitom zmysle považovať za nestálu, či dokonca krehkú. Ich oltárna povaha nás vpúšťa pomerne blízko k výjavu, ktorého identita nie je úplne jasná - figúra sa univerzalizuje piktogramom, jej rytmické opakovanie umožňuje čítanie rôznych ikonografických zostáv, pričom najviac možno dominuje motív posledného súdu. V súčasnosti, kedy sme dlhodobo zvyknutí na pomerne nešťastnú doslovnosť, ktorá sprevádza umeleckú produkciu v súvislosti s cirkvou, sú tieto diela ukážkou, do akej hĺbky sa dá dostať vizuálnym jazykom, ktorý premosťuje naše kultúrne korene so súčasným umením bez toho, že by robil kompromis na jednej alebo na druhej strane. Bude isto zaujímavé sledovať, akým smerom sa autorkina tvorba v budúcnosti uberie - aktuálna výstava je zatiaľ jej prvou samostatnou na pôde verejnej zbierkotvornej inštitúcie.

Richard Gregor