Dielo nadväzuje na tvorbu sochárky Aliny Ferdinandy (1926 - 1974), ktorá patrila medzi zaujímavé postavy povojnového obdobia slovenského sochárstva. Zaraďujeme ju medzi prvé ženské absolventky Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a spolu s Ernou Masarovičovou patrí k zakladateľkám komornej plastiky na Slovensku.

Ťažiskom aktuálnej práce je obdobie jej tvorby, kedy z vážnych zdravotných dôvodov, ktoré vyústili v predčasnú smrť, nestihla svoje dielo dokončiť. Množstvo prác Aliny Ferdinandy sa tak zachovalo len v podobe sochárskych skíc - myšlienok, realizovaných do negatívnej formy. Malé objekty, prototypové odliatky do sépiovej kosti a ostatné formy predstavujú nedokončené umenie. Forma je tak zbavená konfrontácie s originálom, ukazuje sa ako jediný oporný bod umeleckej výpovede, je teda viac dôvodom alebo inšpiráciou pre ďalšie úvahy, ako vlastným finálnym artefaktom.

Deštrukcia je vizuálne príťažlivý aspekt tvorby. Práca s mŕtvou hmotou a tým samotná degradácia telesnej schránky je tu chápaná ako paradox formy a ideovej podstaty samotného diela.