Rudolf Fila pochádzal z Moravy, narodil sa v Příbrame v roku 1932 a tu získal aj vzťah k výtvarnému umeniu. Človekom, ktorý zohral významnú rolu v umeleckých začiatkoch R. Filu, bol jeho učiteľ Bohdan Lacina na Strednej umeleckej škole v Brne, kde i v päťdesiatych rokoch pretrvával slobodný duch školy, ktorý vytvárala najmä pedagogická komunita. Z Brna viedla jeho cesta do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení, a čoskoro po absolvovaní (v ateliéri prof. J. Mudrocha), v roku 1960 nastúpil ako pedagóg Strednej umelecko-priemyselnej školy, kde pôsobil tridsať rokov a vychoval mnoho generácií budúcich umelcov. Na začiatku deväťdesiatych rokov (1990 – 1992) pôsobil na VŠVU v Bratislave, kde sa habilitoval na docenta. Potom sa venoval výlučne svojej voľnej tvorbe.

Od samého začiatku, od vstupu do tvorivého života bol považovaný za jednu z najvýnimočnejších postáv našej umeleckej scény. V tej dobe inklinoval k nepredmetnému zobrazovaniu blízkemu informelu, v ktorom pracoval predovšetkým so štruktúrou, s reliéfom, s hmotou farby, overoval funkčnosť geometrického tvaru; narozdiel od iných (napr. M. Čunderlík) mu jeho osobnostné zameranie určuje cestu k výtvarnému lyrizmu a meditatívnym rovinám tvorby. Experimenty v materiálovej oblasti, najmä so striekanou a liatou farbou, kde farebné hmoty tvoria imanentnú súčasť obrazu, spájal s výrazným gestom, poukazujúcim na ťažiskový prameň jeho tvorby, zo surrealizmu známy psychický automatizmus,  ktorý sa postupne stáva podstatnou a determinujúcou zložkou obrazu. Koncom sedemdesiatych rokov vznikajú prvé cieľavedomé premaľby, pri ktorých mu ako východisko pre interpretáciu, ale i konfrontáciu alebo umeleckú sebareflexiu, až do záveru života a tvorby (2015) slúžia maľované alebo reprodukované predlohy.

Kolekcia zo súkromnej zbierky, prezentovaná na tejto výstave, pozostáva prevažne zo záverečného tvorivého obdobia autora, z obdobia, kedy mohol sumarizovať a syntetizovať skúsenosti, prístupy a poznatky, zhodnocované hlbokou múdrosťou získanou celoživotnou prácou, vzdelávaním, poznaním, dozrievaním; z obdobia charakterizovaného základnými okruhmi premalieb a tzv. teloviek.

Iluzívny verizmus obrazov zdôrazňuje skutočnosť, že zobrazovaný námet (detail ženského tela, aktu) objektivizuje hlboko vnútorné deje človeka i súdobého sveta v širokej stupnici významov od necenzurovanéh­o reflektovania intímnych psy­chofyziologických pocitov až k polemickým úvahám o cha­raktere doby, v ktorej práve žijeme. Filove obrazy majú zložitejšiu významovú štruktúru: sú situácie, kedy autor skôr zamlčuje, než rozpráva, skôr tušíme, než chápeme - príbehy bez deja, vzťahy bez súvislostí. Naliehavosťou takýchto zdanlivo skrytých posolstiev, zaobchádzaním s farebnou hmotou i výrazovou originalitou je prejav Rudolfa Filu nenapodobiteľný. V tejto koncepcii sa nachádzajú pred-obrazy, ktoré sú prostredníctvom premalieb, interpretácií, zásahov, kamufláží a intervencií znovu výtvarne interpretované a transponované do nových obrazových i myšlienkových posunov, do v istom zmysle "metazobra­zenia" pôvodných predlôh. V kombinatorike farby, gesta a tvaru nachádzame kontrasty i harmónie zároveň, možno tu objaviť i vyprázdne­nosť inscenovaného sentimentu, osobné prejavy výtvarnej interpretácie, v ktorej prevláda raz túžba po intervencii, inokedy po dialógu alebo privlastňovaní. Východiskom a inšpiráciou môže byť akákoľvek obrazová predloha: často reprodukcie diel z dejín svetového výtvarného umenia, kópie diel, fotografie z časopisov, listy kníh, niekedy aj originálne diela. Do jeho tvorby vstupuje problematika parafrázy, persifláže, komentára, vďaka ktorej sa mení akcent významu obrazu.

Filovo dielo je veľmi zložité a nie je možné k nemu pristupovať len podľa zaužívaných schém vývoja moderného (a postmoderného) umenia. Často vychádza z toho, čo bolo vývojom, históriou overené, čo tvorí základ našej európskej kultúrnej tradície, a zároveň býva o niekoľko krokov vpredu. Je však tiež komplikované svojou vnútornou štruktúrou; je realistické i abstraktné, racionálne práve tak ako intuitívne, premyslené i prelínajúce z hĺbky vedomia. Na jednom póle výtvarne definuje topografiu poj­mu a na póle druhom v ňom tryská gejzír takmer amorfných imaginatívnych predstáv. A navyše jedným smerom hľadá a nachádza jednoduchosť, harmóniu, až an­tickú vyváženosť, druhým smerom naopak smeruje k zložitosti zavádzaním ďalších a ďalších komponentov do výtvarnej hry na ploche obrazu. Pri poznáva­ní jeho diela je treba vychádzať z umelcových prežitkov i záujmov, sklonov, posadnutostí a presvedčenia, ale zároveň mať stále na mysli, že obraz vzniká v súhre rozumového uvedomovania a intuitívneho odhaľovania. Príbehy, mýty, rituály. História, umenie, človek. Rudolf Fila je priamym účastníkom svojej tvorby, ktorá je mu akciou, situáciou. Finálne diela sú zá­znamom tejto skutočnosti. Sú to diela hravé, jemné, nenásilné, plné nielen jedinečnej, citlivej poézie, graciózneho gesta, ale i brilantného, výnimočného intelektu.

                                                                                                                       Karol Maliňák