František Havránek sa narodil 13. Júna 1887 v Čelechoviciach na Hané. Svoje umelecké štúdium nadobudol na akadémiách vo Viedni, Mníchove, Londýne, Berlíne, Paríži a počas svojich študijných ciest niekoľkokrát navštívil Poľsko (tu sa stal členom poľského výtvarného zväzu Sztuka Podhalańska). Vďaka tejto iniciatíve utužoval styky medzi slovenskými, poľskými a aj českými umelcami. Na jeho popud bolo v roku 1924 založené Tovarišstvo výtvarných umelcov Tatran, ktoré združovalo umelcov tvoriacich najmä vo Vysokých Tatrách. Ako žiak viedenskej akadémie výtvarných umení navštívil niekoľkokrát Tatry a o svojich pocitoch z týchto ciest napísal v Olomouci spis: Vzpomínky z Tater (1907). Obdobne ako najprv Jaroslav Augusta a neskôr Ján Hála aj František Havránek podľahol čaru podtatranskej obce Važec a podrobil sa jej írečitej atmosfére. Od roku 1921 sa vo Važci natrvalo usadil a žil tu až do svojej smrti (1964).

Počas osláv Otvárania studničiek, v priebehu ktorých sa každoročne v obci Važec víta Jar, vám sprístupníme v Dome Jána Hálu vo Važci výstavu diel akademického maliara Františka Havránka. Havránek sa vo svojej tvorbe venoval najmä krajinárskej tvorbe, kde vyobrazoval krásy z oblasti jeho rodného Hané, z Valašska a Važca. Výber z jeho krajinárskej tvorby bude doplnený o fotografie.

František Havránek bol mnohostranne nadaný človek. Maľoval, zbieral ľudové piesne, spisoval ľudové obyčaje, fotografoval prírodné krásy Tatier a propagoval ich aj v tlači. Od 30. rokov sa jeho záujem o maľovanie dostáva do úzadia, v jeho tvorivom živote sa objavil bytostný záujem o fotografiu a jaskyniarstvo. Zásluhou Františka Havránka bola važecká jaskyňa sprístupnená verejnosti. Na svoje náklady upravil prístup pre návštevníkov a sám ich po priestore važeckej jaskyne v úlohe lektora sprevádzal pri svetle karbidovej lampy. Jeho láska k speleológii prerástla k vášnivej zaujatosti. Na dobu 35 rokov si od urbáru Važeckú jaskyňu a jej okolie prevzal do nájmu. Kvôli jaskyniarstvu zanechal svoje povolanie umelca, vložil do nej nemalé množstvo vlastných prostriedkov a životnej energie. Keď bola v päťdesiatych rokoch jaskyňa znárodnená, začal sa venovať prírode a fotografovaniu, k maľbe sa už nikdy nevrátil.