Diela  Kolomana Sokola sú meditatívne i vášnivé, je v nich pokora i hrdosť; stali sa mementom svojej doby i odkazom pre ďalšie generácie umelcov nielen na Slovensku. S podporou manželky Lýdie, tiež vynikajúcej grafičky, sa naplno oddal umeniu. Pred okázalou prezentáciou dával prednosť sústredenej tvorbe. Už počas štúdia na pražskej Akadémii výtvarných umení sa prejavil jeho mimoriadny kresliarsky talent, jeho expresívne grafické listy boli od začiatku silno sociálne orientované, s naliehavou výpoveďou o ľuďoch – vydedencoch na pokraji spoločnosti – robotníkoch, prostitútkach, žobrákoch. Popri mestských  témach sa zaoberal aj motívmi zo slovenskej ľudovej kultúry, no bez toho, aby ju akokoľvek idealizoval. Tieto grafické listy majú výrazný expresívny charakter a sú snahou o pravdivé zobrazenie slovenského vidieckeho života. Okrem grafík sa venoval kresbám a maľbám na papieri. Na plátno maľoval len veľmi zriedka, počet zachovaných olejomalieb nedosahuje ani dvojciferné číslo.

     Sokol nie je zviazaný jediným štýlom. Nebojí sa opustiť svoj charakteristický rukopis, ktorý mu priniesol prívlastky ako originálny a jedinečný. Osobité sú jeho rané grafické listy, úplne iný spôsob maľby a kresby antických motívov v polovici štyridsiatych rokov 20. storočia, kedy sú ústrednými motívmi jeho tvorby kentaurovia, ich zápasy s antickými bojovníkmi ako symbolické motívy večného zápasu v prelínaní sa ľudského a zvieracieho.

     Nepokojný duch, ale aj potreba sústredenej koncentrácie umelca po návrate do Československa a definitívnom odchode do USA v roku 1948 vedú do ústrania. Žije mimoriadne skromne, až asketicky. V tomto období kreslí na nekvalitné papiere, často nekvalitným tušom, ktorý na mnohých kresbách rokmi výrazne vybledol, prípadne sa takmer stratil. V roku 1952 sa sťahuje do malého mestečka Bryn Mawr v Pennsylvánii, kde vytvára ďalšie, no už iné diela. Vo svojich kresbách sa snaží nájsť antickú dokonalosť harmónie tela a ducha a vytvára viacero brilantných kompozícií postáv. Kresby, charakteristické čistou líniou a precízne vystavanou hmotou tiel, sú realizované so suverénnym prednesom, ako môžeme detailne vidieť na nádherne tvarovaných končatinách. Kreslí bez modelu, s istotou majstra povzneseného nad technické a technologické problémy.

     Začiatkom šesťdesiatych rokov sa pohrúžil do tvorby až do takej miery, že si vytvoril svoj vlastný svet – Kaburaba, kam fiktívne pozýva osobnosti z dejín európskej kultúry. Hoci podľa jeho slov je toto obdobie výsledkom „rozdráždených citov”, v skutočnosti sa zdá, že práve tu je najbližšie pokoju v duši. Od východísk fenomenologickej filozofie postavenej na základe pochopiť svet v jeho telesnej konkrétnosti, ale aj v jeho priezračnosti, prechádza skôr ku skúmaniu javov za oponou reality či číreho zobrazovania vlastného duchovného sveta. Sú to nesmierne krehké kresby, zväčša na veľmi malých formátoch, ktoré akoby zobrazovali miznúce a znova sa objavujúce postavy. Vytvára si dokonca vlastný jazyk „Camiliano Sarto Urumba“.

     V roku 1967 mu syn George priniesol psíka určeného na lekárske pokusy, ktorý sa stal jeho verným spoločníkom, a to až do takej miery, že svoje obrazy podpisuje aj jeho menom – Sambo. A jeho tvorba sa opäť mení. Predovšetkým v rokoch 1972 – 1978 pracuje s veľkým zanietením a vytvára stovky sugestívnych kresieb. Mimoriadne intenzívne prežíva rôzne neprávosti či tragédie, aj na prvý pohľad banálne udalosti majú preňho veľký význam, čo sa premieta aj do jeho tvorby. Naďalej je evidentná brilantná kresba, silný emotívny náboj, ako aj vzrušenie zo samotnej umeleckej tvorby. Tematicky sa tieto práce viažu k najbližšej rodine, zobrazuje stretnutia, rozhovory, často sú námetmi hudobníci, postavy s maskami, tuláci, niekedy sa inšpiruje aj Novým zákonom. Vášnivo kreslí kone a, samozrejme, svojich psíkov – Samba a po jeho smrti Brtka. Viaceré jeho diela majú výrazne introvertný charakter, zvláštnu atmosféru majú zádumčivé kresby osamelých ľudí.

     Koloman Sokol často a rád spomínal na svoje mexické obdobie, kde pôsobil v rokoch 1937 – 1941 a kde aj založil grafické oddelenie na škole Escuela de las Artes del Libro. Silno ľavicové prostredie bolo blízke aj jeho naturelu a so svojimi študentmi si vytvoril blízky vzťah. Venoval sa prevažne pedagogickému pôsobeniu, neskôr z tohto prostredia čerpal námety pre svoje kresby Mexičanov s veľkými sombrerami, zväčša jazdiacich na koňoch.

     Sokol tvoril s veľkým nasadením a bol aj dostatočne sebakritický. Mnohé diela, s ktorými nebol spokojný, zničil. K niektorým sa vracal ešte aj po rokoch a dotváral ich ďalšími jemnými tušovými líniami či riedkou bielou temperou. Datoval ich presne, prevažne uvádzal nielen rok, ale aj deň a mesiac vzniku. Okrem signatúry používal aj niektorú z troch pečiatok so svojím menom, ktoré mu dal vyhotoviť jeho juhokórejský priateľ. Považoval ich za rovnocenné s vlastnoručným podpisom. Bol typom nesmierne vitálneho umelca, intenzívne tvoriaceho takmer až do konca života. Ešte aj niekoľko rokov pred smrťou vytváral krehké, subtílne kresby.

     Koloman Sokol sa už počas života stal legendou, ktorú však komunistický režim nemal príliš v obľube. Oficiálne bol stále chápaný ako emigrant. Po roku 1989 je so zmenou spoločenskej situácie na Slovensku jeho tvorba opätovne prehodnocovaná, jej význam dokumentujú aj významné výstavy v Národnej galérii v Bratislave, v Národnej galérii v Budapešti, v Galérii mesta Bratislavy a mnohých ďalších. Vychádzajú knihy o jeho živote a tvorbe, točia sa o ňom filmy.

     Koloman Sokol sa cítil byť svetoobčanom bez pevného zakotvenia v konkrétnom prostredí. Na otázku, akej je národnosti, odpovedal: „Som maliar.”Ako napísal v jednom svojom liste: „Som svetobežníkom, pôvodom zo Zeme, a preto moja práca na Zemi sa nestratí.“ Napriek tomu nikdy nestratil záujem o dianie na Slovensku, často komentoval aktuálnu situáciu v rodnej krajine. Udržiaval dlhoročnú korešpondenciu s rodinou aj s priateľmi. Dôkazom vzťahu k Slovensku, a predovšetkým k rodnému mestu, je jeho veľkorysý dar mestu Liptovský Mikuláš a Liptovskej galérii P. M. Bohúňa, ktorý tvorila kolekcia 48 diel. Pribudli k nej aj dve kresby, ktoré darovala spoločnosť Henkel. Kompletná kolekcia bola prvýkrát vystavená v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy na výstave Koloman Sokol – obrazy prvýkrát vystavené na Slovensku. Centrum Kolomana Sokola bolo sprístupnené širokej verejnosti 12. decembra 2002 pri príležitosti umelcovej storočnice. Ide o samostatný objekt, ktorý prevádzkuje Liptovská galéria P. M. Bohúňa v spolupráci s mestom Liptovský Mikuláš. Súčasťou stálej expozície sú aj diela a reálie, ktoré sú majetkom občianskeho združenia Spoločnosť Kolomana Sokola. Od 6. júna 2017 je Centrum Kolomana Sokola premenované na Galériu Kolomana Sokola.

                                                                                      Ivan Jančár