V Liptovskej galérii P. M. Bohúňa, v priestore malej výstavnej siene Vám predstavíme tvorbu prvej dámy slovenskej maľby, tvorbu poprednej výtvarníčky a scénografky Ester Martinčekovej Šimerovej. Výstava je zostavená z diel pochádzajúcich zo súkromnej zbierky Kataríny Fedoršovej, zo zbierky Múzea Janka Kráľa a svoje zastúpenie na výstave majú aj diela zo zbierky LGPMB. Súbor vystavených diel je zložený poväčšine z diel intímneho charakteru, z kresieb- skicár autorky, návrhy na scény, návrhy na vitráže, odevné návrhy na divadelné hry, ale aj kresby a akvarely študijného charakteru a i. Výstava nebude prezentovať vrcholné a známe diela E. Š. Martinčekovej, je zameraná na menej prezentované, no svojimi výtvarnými kvalitami veľmi cenné a poväčšine takmer nepoznané diela (doplnená o reálie z osobného života Ester Š. Martinčekovej).

Ester Šimerová-Martinčeková, sa okrem maľby (v ktorej sú prítomné vplyvy neskorého a syntetického kubizmu) venovala aj scénickému výtvarníctvu, plagátovej tvorbe, knižnej ilustrácii a návrhom na monumentálne realizácie. Prevládajúcimi motívmi v maliarskej tvorbe autorky sú zátišia, prírodné motívy a figurálne kompozície, často ovplyvnené jej štúdiom v Paríži. Ester rod. Fridriková, ako jediná zo slovenských výtvarníkov absolvovala celé štúdiá (1927-1932) v Paríži v rokoch, keď bol metropolou kultúry: na Académii Julien, na Académii de l´art moderne a na súkromnej škole Alexandry Exterovej. Alexandra Exterová zasvätila mladú Ester do tajov kompozície a vďaka knihám, ktoré počas výučby musela prečítať získala aj kvalitné teoretické vzdelanie (tento spôsob výučby sa odzrkadlil aj v intelektuálnej platforme autorkiných diel). Formálne vycibrená umením francúzskych modernistov, sa po návrate na Slovensko snažila nájsť vlastné výtvarné východiská. Pohybovala sa na pomedzí medzi kubisticky orientovanou kompozíciou a kultivovanou dekoratívnosťou. No v celom priereze tvorby E.Š. Martinčekovej sú autorkine diela kvalitatívne vyrovnané, svojim výtvarným poetizmom povyšuje predmety všedného dňa na predmety s autentickou umeleckou výpoveďou. Hoci E. Šimerová- Martinčeká neustále kreslila a maľovala figúru (akty, portréty), len ojedinele prešla v tejto oblasti od študijného zámeru ku finálnej kompozícii.

Z tvorby Ester Š.M. je zrejmé, že štúdium u A. Exterovej, F. Legéra a celé parížske školenie malo na jej tvorivý rast a výtvarnú profiláciu veľký vplyv. My sa pokúsime na výstave odkryť aj iné vplyvy, ktoré autorku inšpirovali a výtvarne podnecovali. Napríklad z čoho pramenila jej záľuba v dekorativizme (inšpirovala sa japonskou kultúrou- obdobne ako secesia), autorkin vzťah k poézii francúzskeho básnika Saint- John Pearsa (na základe jeho poézie vytvorila štukové objekty- kamey), amerického básnika Ezra Pounda, fr. básnika Guillaume Apollinaireho a v dielach umelcov Joana Mirá, Juana Grisa, P. Picassa, G. Braqua a v neposlednom rade aj vplyv jej učiteľky Alexandry Exterovej. Umenie autorka formuluje, ako „...zvláštnu schopnosť uzavrieť do pevnej formy všetko, čo sa umelca zmocnilo behom života.“ A presne to sa budeme snažiť poodhaliť aj na výstave, ktorá bude doplnená aj o reálie z osobného života autorky: stolička z ateliéru; soška bôžika, ktorú dostala ako dar od svojho otca ; Biblia, v ktorej ju už ako malú oslovili ilustrácie od francúzskeho Maliara G. Dorého a i. 

Životopis

Ester Šimerová- Martinčeková (rod. Fridriková) sa narodila 23. 1. 1909 v Bratislave. V poslednom roku gymnaziálnych štúdií v Bratislave začala navštevovať súkromnú školu Gustáva Malého v Bratislave. Hneď po maturite sa vďaka veľkorysej podpore zo strany rodičov a finančnej podpore jej otca Ing. Fridrika dostala do Paríža. „Mesto na Seine si priala od chvíle, keď si uvedomila jeho existenciu v modernom umení.“(čiže v poslednom ročníku štúdia na gymnáziu). V rokoch (1927-1932) študovala v Paríži (na Académii Julien, na Académii de l´art moderne a na súkromnej škole Alexandry Exterovej). Už v roku 1931 samostatne vystavovala v Prahe, v tom istom roku sa stala členkou Umeleckej besedy slovenskej. Po štúdiách sa vrátila do Bratislavy, vzala si za manžela profesora doktora Františka Šimera a žila v Bratislave. S manželom veľa cestovali po Európe, počas ich manželstva Ester absolvovala niekoľko študijných pobytov v Paríži a v ZSSR (Zväz sovietskych socialistických republík). Po rozpade prvej Československej republiky sa presťahovala s manželom do Protektorátu Čechy a Morava a usadili sa v Plzni. V roku 1941 mala v Plzni výstavu, ktorú jej protektorátne úrady zatvorili a vyhlásili ju za „entartete Kunst“ (zvrhlé umenie). Onedlho na to, v auguste 1942 bol jej manžel zatknutý za napomáhanie pri atentáte na ríšskeho protektora Heidricha. V septembri 1943 F. Šimera popravili. Po emotívnom oslobodení z okov smútku sa Ester v roku 1945 presťahovala naspäť do Bratislavy. Druhýkrát sa vydala za Martina Martinčeka, prezidiálneho šéfa Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. Prekliate roky Ester Martinčekovej Šimerovej ešte neboli u konca. V roku 1949 sa v časopise Kultúrny život statočne postavila na obranu moderného umenia, uverejnila úvahu o tom: „Či je takzvaný abstraktný tvar v umení úpadkovým javom?“ V priebehu ďalšieho roka bol M. Martinček uväznení, no vďaka priamej intervencii Gustáva Husáka sa dostal na slobodu. Nastúpili roky, kedy bolo potrebné inteligenciu izolovať na perifériu, manželia Martinčekovci museli odísť do „vyhnanstva“ na Liptov. Prvé tri roky žili vo veľmi zlých podmienkach v Liptovskej Ondrašovej, no od roku 1953 sa presťahovali do Liptovského Mikuláša, kde sa ich životné podmienky podstatne zlepšili. Ester M. Šimerová bola síce izolovaná, ale ona ešte aj v tej izolovanosti našla tvorivé momenty v poézii, v literatúre francúzskeho básnika Saint- John Pearsa a v detailoch liptovskej krajiny. V začiatkoch svojej tvorby sa umelkyňa vyrovnávala s umeleckým posolstvom Picassa, Braqua a jej učiteľa Legéra. Cez hodnoty kubistickej a konštruktivistickej maľby hľadala Legérovu „pravdu obyčajných vecí“. Dôležitejší než námet bolo pre Šimerovú to, ako ten námet (napríklad zátišie) maliarsky podá, ako všedné veci prostredníctvom kubistických postupov povýši na významovo obsiahlejšie. Na Liptove sa najprv nevedela stotožniť s krajinou, v jej rodnom kraji (v Bratislave) má podľa nej „letný podvečer farebnosť čínskeho porcelánu“. Postupne však aj v prírode Liptova našla svoje zaľúbenie, zistila, že interiér krajiny (vnútro lesa) je atraktívne svojím prítmím. Hovorí: „Je to krajina, v ktorej vznikajú legendy. Legendy o hrdinoch, ktorí dokážu žiť aj vo veľmi ťažkých podmienkach... Tvorba E. M. Šimerovej je v každom jej tvorivom období veľmi ustálená, vďaka školeniu u A. Exterovej sa u autorky prejavil aj záujem o rôzne techniky, tvorila nové materiály (pri ilustrácii poézie Saint- John Pearsa pracovala so štukovou omietkou, ktorú opakovane upravovala a technicky zdokonaľovala- kemeie), priniesla nové výtvarné myšlienky. Spodobovala obyčajné veci, neobyčajným spôsobom.

V roku 1966 jej udelili titul zaslúžilej umelkyne a vydali jej prvú monografiu. V roku 1991 jej bol udelený Rad T. G. Masaryka IV. Triedy. V roku 1996 jej Nadácia Matice Slovenskej udelila cenu Miloša Alexandra Bazovského za výtvarné umenie. V roku 2001 dostala najvyššie francúzske vyznamenanie Rytier rádu kultúry a literatúry a v roku 2002 jej bol udelený Rad Ľudovíta Štúra I. Stupňa.

Zomrela v roku 2005 v Liptovskom Mikuláši.

Mgr. Barbora Vyšňanová

Správca Centra Kolomana Sokola/ kurátor LGPMB