Výstava siedmich umelcov a umelkýň vstupuje do kaštieľa v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline na základe spolupráce Liptovského múzea a Liptovskej galérie P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Na krátky čas je tak táto historická budova konfrontovaná s výtvarnými dielami, vzniknutými len nedávno. Keď sa stretne staré a nové, často sa uvažuje hlavne o odlišnostiach, no ja som sa zamerala najmä na to, čo majú spoločné.

Vlk je totiž častým námetom historického umenia. Stával sa súčasťou obrazových alegórií aj žánrových lesných či poľovníckych výjavov, jeho miesto v našej kultúre však siaha oveľa ďalej - do rozprávok, mytológie či dokonca do prísloví a slovných obratov ako človek človeku vlkom, zvlčiť sa a pod. Povesť tohto zvieraťa vyrastá z dávneho rozdelenia sveta na vnútorný, „náš“ a vonkajší „cudzí“ okruh, kultúru a divočinu, osadu

Stretnutia s ním v našej kultúre počas stáročí zanechali hlbokú stopu, z ktorej dodnes čerpá a ďalej ju rozvíja súčasné umenie. Dokáže tohto tvora poňať ako metaforu, skrze ktorú komentuje rozdelenie a komplexnosť nášho vlastného, “ľudského” sveta, sveta, v ktorom niekedy nevieme, kto je vinník a kto obeť, lebo tieto póly už v informačnom zahltení nedokážeme oddeliť. Môže reprezentovať svet, v ktorom niekedy inštinktívne vycítime prirodzene prítomné cykly, alebo sa stávame od nich príliš “odpojení.” Niektorí s ním zas pracujú ako so symbolom divokosti a prírodnosti, v kontraste k extrémne industrializovanej krajine.

Vlk, predstavujúci potenciálne nebezpečenstvo pre človeka, ktorý sa ocitne na jeho území a napadajúci pokojne sa pasúce stáda, získal imidž krutého, zákerného zabijaka. Tá spolu s ním spôsobenými škodami na dobytku ho v Európe priblížila na hranicu vyhynutia. Vlčia ľahostajnosť voči našim morálnym zákonom, jeho dravosť a nezávislosť mu prináša mnoho fanúšikov na strane zástancov slobody, ale tiež vyvoláva strach a obavy. Toto zviera sa tak stáva aj nositeľom rôznorodých zosobnení inakosti, outsiderstva, a nebezpečenstva. Takto ho preto možno spájať s rôznymi aktérmi spoločnosti, s medziľudskými vzťahmi, s dominanciou alebo balansom medzi mužom a ženou.

Mnohí z autorov na výstave však zaužívaný obraz vlka zámerne narúšajú a očisťujú. Predstavujú ho ako súčasť veľkého celku, kde dualita vlk verzus človek zaniká. Akoby sme sa znovu vrátili do raja, kde by si vlk mohol ľahnúť vedľa nás. Alebo sa pokúšajú o úplne odlišný pohľad na vlka: nie tak, ako ho vidíme my, ale tak ako sa vidí on sám, alebo ako sa mu javíme my! Vďaka tomuto prístupu sa môžeme aspoň na okamih pokúsiť vzdať vlastného uhla pohľadu a vyskúšať si iný - vlčí.

Výstava okrem historických súvislostí hľadá napojenie i na samotný priestor. Podľa historickej teórie, založenej na erbe v rytierskej sále i dobových úpravách, sa totiž predpokladá, že pôvodne parížovská kúria mohla v 15. storočí slúžiť aj ako poľovnícky zámoček Korvínovcov. Na to mala výhodnú polohu v kraji lesov a hôr, kde na seba naráža divoká príroda a civilizácia. Táto hraničnosť sa na severe Slovenska do istej miery zachovala a môžeme tu tak sledovať, ako k týmto dvom zložkám ako ľudstvo pristupujeme. Vlk sa totiž postupne navracia do našej prírody a my na neho nie sme zvyknutí. Možno narúša priestor, ktorí sme počas posledných 200 rokov plne prispôsobili pre seba, možno našim domácim zvieratám už chýba prirodzený inštinkt prežitia a sú príliš ľahkou korisťou. Alebo je v nás uložený dlhoveký kultúrny kód, vďaka ktorému sme vlkom fascinovaní, ale sa ho aj bojíme lebo nám čosi hovorí, že by sme sami mohli byť jeho korisťou? Preto mu dovolíme existovať len na stále sa zmenšujúcich okrajoch našej rozpínajúcej sa civilizácie. Sme voči vlkovi spravodliví, alebo sa k nemu správame akoby bol človek vlku vlkom? Na túto otázku výstava neposkytne odpovede, ale budem rada, ak sa aj vďaka nej budete pýtať.

Jana Babušiaková