Výstava prezentuje diela Lucie Tallovej zostavené do celku priestorovej inštalácie. Hranice medzi artefaktmi nie sú dôležité, pretože jedno dielo dopovedá ďalšie a spoločne tvoria poeticky súrodú výpoveď. Autorka vo svojich inštaláciách a trojdimenzionálnych kolážach pracuje so starými fotografiami a antikvárnym nábytkom. Fotografie dopĺňa citlivými intervenciami, napríklad pridaním farebnej škvrny, ďalšieho obrazu alebo objektu v rôznych manipulovaných podobách (skrčenej, rolovanej, roztrhanej a podobne). Inokedy postupuje opačne a z obrazu si vyberá detail, ktorý izoluje. Tallová týmito autorskými gestami porušuje a prepisuje predmet fotografického záznamu, pričom účinkom je prebudenie fotografického média a akoby oživenie obrazu (času minulosti) v prítomnom priestore.

Aktuálna výstava nadväzuje na predchádzajúce výstavné projekty, v ktorých autorka zvýznamnila exteriér diel. V rámci nich svoje práce najskôr tematizovala skrz konštrukcie archívu (konštrukcia diela ako archív spomienok), následne dospela k uvoľnenejším formám, kedy diela už nutne nelimitovala rámom a prešla k otvoreným kompozíciám akýchsi (z)vnútor(ne)ných vizuálnych krajín. Tieto krajiny nie sú reálne ani nereálne a nie sú ani viac mentálne ako fyzické, teda skutočne prítomne „tu“.

Pre Tallovej dielo sú charakteristické dva obrazové motívy: morská krajina a vzdušná atmosféra. K morským hladinám a vodným brehom, alebo vodnej pare, vzduchu a mračnám, sa autorka neustále vracia. Navracia sa k nim nielen v predmetnej rovine fotografických záznamov, ale aj v rámci malieb, ktoré tvorí. Maľby, veľkorozmerné plátna, aj drobné akvarely na papieri akoby zachytávali pohyb ako formu plynutia nemennosti - je to voda, ktorá sa mení na vodnú paru, kryštalizuje a následne sa vracia do svojho pôvodného stavu. Táto premena, ktorá je šifrou pohybu (no pohybu ktorý je perspektívou času!) sa deje súčasne vtedy, keď nám obrazy vodnej pary pred očami miznú a strácajú sa v abstraktnej maľbe, ktorá je azda ešte pravdivejším portrétom svojho objektu.

Lucia Tallová svoje objekty konštruuje ako ostrovy alebo hory. V oboch prípadoch ide o symbolickosť miesta, ktoré je nedostupné a vzdialené. Preto sú Tallovej krajiny zväčša ľudoprázdne. V týchto neprítomných vzdialených krajinách prebýva len prázdno a čas a ich trvanie. Pohyb, ktorý sme už skôr spomínali, nie je pohybom konania, teda akciou zmerateľnou časom svojho trvania, ale naopak, je to pohyb podriadený času, výmena medzi skutočným a imaginárnym, predmetným a abstraktným, subjektívnym a objektívnym, fyzickým a mentálnym, aktuálnym a virtuálnym (blízkym a vzdialeným, prítomným a neprítomným, minulým). Pohyb nekoná akciu, ale je myslený obrazom. Zrozumiteľnejšie to môžeme povedať tak, že diela Lucie Tallovej prezentujú fyzické predmety známe z našej bežnej reality, uvedené  do neobvyklých stretnutí a spojení, kedy sa stávajú viac obrazom – spomienkou, alebo obrazom – snom. Predsa, keď spomínam alebo snívam, nenachádzam sa v minulosti, skôr v oboch časoch súčasne, pretože sa oba časy sa zdvojujú, miešajú v sebe a tvoria novú skutočnosť, obraz - ostrov.

Ak by sme hľadali meno tohto času, mohla by ním byť každodennosť. Prírodné obrazy autorka poníma ako formy zjednocujúce každodennosť do podoby trvania večnosti a nemenného poriadku. Každodennosť má pritom v Tallovej dielach dve protichodné podoby, raz je neznesiteľne ťaživým bremenom, inokedy je vyjadrením kontemplatívnej krásy.

Lucia Miklošková

Lucia Tallová (*1985) je na slovenskej scéne dobre etablovaná autorka mladej generácie, absolventka Vysokej školy výtvarných umení, ateliéru Ivana Csudaia, držiteľka niekoľkých významných ocenení (2016 – Cena Nadácie Tatra Banky za umenie, 2013 - VÚB Maľba roka, 2010 - Strabag Artaward International).