Liptovská galéria Vás spoločne s umelkyňou Kristínou Mésároš pozýva na otvorenie jej samostatnej výstavy Café Moon. Autorka v nej predstaví výber zo svojich najnovších prác, v ktorých by sme márne hľadali jeden spoločný tematický menovateľ. Charakterizuje ich živý autorský rukopis a špecifická atmosféra mimo všednosti a šedosti každodennosti. Jej obrazy sú nositeľmi na prvý pohľad rozpoznateľných kvalít, ktoré však artikuláciou v jazyku strácajú niečo zo svojho čara.

Maľby Kristíny Mésároš bývajú častokrát vágne charakterizované ako imaginatívne, či invenčnejšie prirovnávané k (predovšetkým literárnemu) žánru magického realizmu. Špecifické kódovanie jej obrazov v symbolickej rovine prináša dojem tajuplnosti, pálčivej, či pre niekoho uspokojivej nemožnosti presne lokalizovať dané výjavy v čase a v priestore.

Umelkyňa nevytvára žiadne nové mytológie, no operuje s istým repertoárom symbolov a asociácií – aj pomocou názvov obrazov, v ktorých počíta s vkladom predošlej skúsenosti diváka. Pre tento účel s radosťou preberá názvy filmov a zasadzuje ich do nových kontextov krajiny osvetlenej pozoruhodnou explóziou svietivých farieb a figúr – figúrok v nejasných situáciách. Príbehy, ktoré sa dajú odčítať z jej malieb neuzatvára posledný ťah štetca maliarky. Jej obrazy nezostávajú mimo denného chodu vecí. Východiskovým bodom pre ich vznik je vždy skúsenosť autorky s novým prostredím, či novými životnými situáciami – návštevy nových miest, krajín, materstvo... Dajú sa v nich objaviť malé i veľké naratívy, osobné spomienky, či archetypálne scény žitej kolektívnej skúsenosti.

Sú uväznené v podivnom druhu temporality, ktorej vnútorné paradoxy dokážeme rozšifrovať pomocou súčasnosti v niektorých momentoch. Umelkyňa v nich komentuje globalizovanú a štandardizovanú dobu pomocou napr. zobrazenia kaviarne uprostred mesačnej krajiny, či nakopených plastových stoličiek prekrytých reťazou plastových lian a kvetov. Kvety rastú na svete od nepamäti, no plastové kvety nezvädnú nikdy. Čas sa zároveň stal platidlom a meradlom nerovnosti. Byť mimo bezcieľnej honby za časom, ktorý sme zotročili vnútri seba samých pomocou jazyka a rôznych prístrojov na jeho meranie, je luxusom. Ten si môžeme dovoliť iba v momentoch osamelého rozmýšľania alebo kolektívnej skúsenosti. Vypnite svoje vnútorné hodinky a nastavte sa na výstavu!

Miroslava Urbanová