KAROL BARON, kresby 1966-1983

1939             narodil sa 13. septembra v Levoči

1963-1969  študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Petra Matejku a prof.

                     Dezidera Millyho

1969-1972  pôsobil ako pedagóg na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave

1995-2004  pedagogicky pôsobil na katedre výtvarnej tvorby a výchovy Pedagogickej fakulty

                     Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, od roku 2000 ako profesor

2004            tragicky zomrel 29. februára v Paríži

 

     Od roku 1970 participoval na medzinárodných surrealistických aktivitách. Bol členom Spolku výtvarných umelcov Mánes, Slovenskej výtvarnej únie, Českej a slovenskej surrealistickej skupiny.

 

     Karol Baron bol človekom so zvláštnym, neortodoxným vnímaním sveta, autorom s výraznými surrealistickými víziami a nezameniteľným výtvarným rukopisom. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave začal študovať dosť neskoro, až ako 24-ročný, v roku 1963. Už v roku 1966 bol vyhraneným autorom s osobitou umeleckou výpoveďou so zvláštnou magickou atmosférou. V rokoch 1966 – 1968 sa intenzívne venoval cyklu Zen, kde minimalizoval svoj výtvarný prejav, a identifikovateľný je tu vplyv japonskej kaligrafie  a kresby. Vo svojej dizertačnej práci píše, ako sa prvýkrát stretol s pojmami „zen“ a „tao“: „Matne som tušil, čo znamenajú. Pohyboval som sa v nich ako v hlbokom šere, kde nejasne tušíme obrysy vecí okolo seba. Stav mojej mysle bol v tom čase veľmi rozporuplný a poznačený surrealistickou víziou. Pohyboval som sa vo svete toho, čo sa smie a čo nesmie. Poodokryť záves utajenia bolo dovolené len vyvoleným. Pre väčšinu ľudí spústa vecí v oblasti myslenia a videnia ani existovať nemala.“[1]

     Charakteristickým v jeho diele sa stáva  prepojenie človeka a prírody. Fascinuje ho tráva, svojím tvarom i ohýbaním sa, so záujmom sa zaoberá problematikou prchavosti a všetky svoje poznatky i pocity vnáša do svojej tvorby. Tvorí priam náruživo, popri maľbe vytvára aj cykly kresieb, ako napríklad Intususcepcia (1967 – 1969), Saprofágne lebene (1967 – 1969), Antisvet decapoda (1968-1969), Golem Besberbero (1968 – 1970), Krídla, čo všetko unesú (1968), Ubu (1969), Hommage á Alfred Jarry (1969), Imanentný čas (1969), Sukubovia (1969), Obsesívna beštia (1969), Bizarný svet písmen a homunkulov (1969 – 1970), Chrobáci (1972), Cynici (1974), Nosatci (1980 – 1981) či Záhradníkove dni (1983). Z hľadiska výtvarnej úrovne nemajú jeho kresby výraznejšie výkyvy, i keď každý cyklus je osobitý. Vnímal, samozrejme, aj vonkajší svet, ale jeho vnútorný svet bol taký osobitý, že ho nemohla nalomiť ani normalizácia.

     Karol Baron bol veľkorysý, svoje diela venoval viacerým slovenským galériám, kresbou či obrazom obdaroval aj mnohých priateľov. Dňa 29. februára 2004, len dva dni po otvorení jeho výstavy v Paríži, ho vo francúzskej metropole zrazilo auto a zraneniam podľahol.

     Minulý rok sa  rodina Karola Barona rozhodla venovať jeho pozostalosť Galérii mesta Bratislavy. Zatiaľ ide o 411 nádherných kresieb, z ktorých sme na výstavu v Liptovskej galérii vybrali 75. Väčšina nebola doposiaľ nikde vystavená ani publikovaná, takže návštevníci ich budú môcť premiérovo vidieť práve na tejto výstave.                                                                   

Ivan Jančár

[1] BARON, Karol: Od zenu k interpretačným hrám. Záznam inauguračnej prednášky pred vedeckou radou fakulty.