Ján Zoričák

Rytier Rádu umenia a literatúry

1944 narodil sa v Ždiari, Slovensko

1959-1963 Štúdium na Sklárskej umelecko priemyselnej škole v Železnom Brode

1963 – 1969 Štúdium na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe

Vesmíry Jána Zoričáka.

    Vnútorný vesmír Jána Zoričáka je rovnako nekonečný ako ten vonkajší a svojím spôsobom sú nekonečné aj jeho diela. Dá sa na ne dívať a ustavične v nich objavovať niečo nové, neprestávajú  fascinovať svojou mnohotvárnosťou. Túžba ľudí poodhrnúť závoj oddeľujúci viditeľný svet pred neviditeľným sa oddávna objavuje u šamanov, umelcov, filozofov, serióznych vedcov, ale aj podivínov (netvrdím pritom, že umelec, filozof či seriózny vedec nemôže byť zároveň aj podivín), proste u nemnohých ľudí obdarených, a v niektorých prípadoch prekliatych, neustálym nepokojom z nepoznania nepoznaného. Z tejto túžby pramení aj dlhé desaťročia trvajúci záujem Jána Zoričáka o vesmír, ktorý pretavil v množstve svojich diel v rôznych cykloch, ako Priestory, Signály, Vesmírne signály, Poslovia vesmíru, Nebeské kvety, Nebeské záhrady, Konštelácie, Veľký tresk, Nebeské kytice, Hviezdy a ďalšie. V novších dielach vytvorených zo skla pochádzajúceho zo švajčiarskeho Cernu  dostal príležitosť transformovať materiál s odlišnými technickými vlastnosťami, materiál, ktorý už má v sebe zakódovanú históriu skúmania nových častíc, materiál nesúci v sebe odkaz prelomových fyzikálnych objavov v skúmaní počiatkov nášho vesmíru. Vytvoril diela, v ktorých v závislosti od intenzity ostali v skle záznamy od ledva voľným okom pozorovateľného iskrenia s jemnými ružencami svetla, či symbolického vesmírneho prachu, až po silné výbuchy, ktoré takmer rozmetali zvnútra celú plastiku. A niektoré zase majú geometrizujúcu štruktúru a svojou stavebnosťou  pripomínajú kryštálové gotické katedrály. Ján Zoričák tu objavoval ďalšie riešenia maximálneho využitia vysoko olovnatého optického skla. Hľadal a objavoval technológie, ako sa priblížiť vedeckým výskumom a zároveň objavoval novú poéziu svetla, pričom pri použití rovnakého materiálu musel hľadať iné spôsoby jeho spracovania. Pre Zoričákové plastiky je vôbec príznačné, že vyzerajú z každého pohľadu rôzne a v mnohých prípadoch pri pohľade zhora sa mení ich štruktúra a opticky mimoriadne zväčšujú priestor. Inými slovami – vnútri sú opticky omnoho väčšie, ako je ich skutočná hmota. Kam sa dá vlastne až pokračovať? Autor nás takto privádza až do hlbších rovín vnímania, vytvára konštrukcie hlbokého iluzívneho priestoru. Ako výraz protikladov vo vesmíre, keď na mnohé veci je nutné sa pozerať z iných, ako zaužívaných pohľadov, aby sme ich mohli vnímať správne. V interpretácií Jána Zoričáka je však každý pohľad možný i spochybňovaný, divákovi nedáva návod na čítanie a interpretáciu, naopak, necháva ho blúdiť v diele a stále niečo nové objavovať. 

   Ivan Jančár