Tvorba mladej slovenskej výtvarníčky Kristíny Bukovčákovej  je charakteristická svojou pestrou farebnosťou, „primitívnymi“ ťahmi štetca a poetickými maľbami, v ktorých autorka skúma vzťah človeka a krajiny. Maliarka človeka vymaňuje z mesta von a začleňuje ho naspäť do jeho prirodzeného prostredia, do divokej a nespútanej prírody. Predlohy k svojim maľbám hľadá Kristína  Bukovčáková vo svojej osobnej pamäti, v archíve vlastných fotografií, ale aj na internete, ktorý je najdostupnejším inšpiračným „žriedlom“ súčasnosti. Z fotografických snímok preberá kompozíciu pre svoje figúry – postavy a tie zasadzuje do ňou skonštruovanej prírody (autorkina príroda nie je prepisom reality). Kristína nás svojou tvorbou nabáda nenúteným spôsobom k tomu, aby sme rozvinuli naše kritické myslenie a uvedomili si krehkosť a zraniteľnosť prírody. Tá je našou neoddeliteľnou súčasťou. Autorka nás nechce násilne pretvárať, necháva len na nás, či pôjdeme cestou vzájomnej symbiózy, alebo budeme s „privretými očami“ hľadieť na negatívne vplyvy a environmentálne katastrofy, ktoré sa v prírode pod vplyvom ľudskej činnosti odohrávajú.

             Keď sa na konci 19. storočia stala fotografia verejne dostupnou, začali sa viesť diskusie o konci maliarskeho umenia. K tomu nedošlo a ani dôjsť nemohlo. „Maľovanie je nenahraditeľné, lebo pri maľovaní si umelec nechá obraz implantovať pod kožu (Sadovská).“ Návrat maľby na prelome 20. a 21. storočia  môžeme zaznamenať v širšom a nielen slovenskom kontexte (k tomuto návratu nás upozorňoval aj program výstav, ktoré boli organizované európskymi galériami). V našom prostredí došlo k tomuto návratu okolo roku 2002 na pôde VŠVU, v ateliéri Ivana Csudaia, a tiež v ateliéri súčasného obrazu na Fakulte umení v KE (Rudolf Sikora a Adam Szenpétery).

                Kristína Bukovčáková patrí do mladej generácie maliarov, umelcov, ktorí svoju pozornosť obrátili smerom k maľbe. Maliarka sa na počiatku svojho tvorivého snaženia dostala najprv k fotografovaniu a od fotografie prešla plynulo k maľbe. V histórii môžeme sledovať nielen vplyv maliarstva na fotografiu, ale spätne aj pôsobnosť fotografie na maliarstvo. Obdobne je tomu taktiež v tvorbe Kristíny Bukovčákovej, ktorá nájdený obraz (fotografiu) necháva žiť novým životom cez jej maľbu. Primitívnymi ťahmi štetca uchopuje vo svojich „príbehoch“ proces, priebeh vznikania a zanikania krajiny a človeka v nej. „Človeka, ktorý nesie auru niečoho poetizujúceho a zároveň každodenného.“ (K. Bukovčáková).

               Kristína Bukovčáková (*1991) v roku 2011 začala študovať na Akadémii výtvarných umení v Banskej Bystrici, FVU, Otvorený ateliér maľby u profesora Jána Kudličku a akademického maliara Rastislava Podobu. O dva roky neskôr absolvovala stáž na Akadémii umení v ateliéri profesora Andrzeja Bednarczyka v Krakove. V súčasnosti žije a tvorí v Prahe a študuje na Vysokej škole umeleckopriemyselnej: Katedra voľného umenia. Kristína Bukovčáková je víťazka 2. miesta v prestížnej súťaži Maľba roka 2015, Nadácia VÚB a víťazka 1. miesta VUB Maľby roka 2016.